John Harrison sa do histórie zapísal ako objaviteľ námorného chronometra. Na jeho vývoji pracoval celý svoj život a skutočného ocenenia sa dočkal až ako osemdesiatročný.
Dlhé objaviteľské cesty po diaľavách oceánov si vyžadovali nielen odvážnych mužov, ale aj zdokonaľovanie lodiarskej a navigátorskej techniky. Problémom, ktorý vystúpil do popredia na prelome 17. a 18. storočia, bola práve najmä presná navigácia. Nepresnosti v meraní sa pri diaľkových plavbách kumulovali a dochádzalo k tragédiám. Po katastrofe pri ostrovoch Scilly v roku 1707 britský parlament ponúkol odmenu 20 000 libier (v dnešnom prepočte 2,89 milióna) tomu, kto nájde riešenie. Príležitosti sa chytil tesár John Harrison, ktorý sa zo záľuby venoval aj výrobe hodín. V roku 1714 prišiel s námorným chronometrom, ktorý znamenal revolúciu v diaľkovej námornej plavbe. Na jeho vývoji a zdokonaľovaní však musel pracovať až do konca života.
John Harrison sa narodil v roku 1693, teda pred 325 rokmi. Zdroje udávajú rôzny deň: 24. i 28. marec alebo 3. apríl, zhodujú sa však na dátume jeho úmrtia 24. marca 1776. Tesárske remeslo zdedil po otcovi, ale už ako chlapec sa dostal aj k hodinárskemu remeslu. Vraj sa tak stalo, keď mal šesť rokov a ležal v posteli s kiahňami. Aby sa nenudil, rodičia mu dali na hranie hodiny a on celý čas strávil ich počúvaním a sledovaním ich pohyblivých častí.
Pre jeho hodinárske remeslo bolo dôležité, že mal dokonalý hudobný sluch. Prvé hodiny, výhradne z dreva, skonštruoval ako 20-ročný. Boli nielen praktickým, ale aj umeleckým dielom. Dostal ďalšie objednávky, k spolupráci si pribral brata Jamesa a neustále sa snažil o zdokonaľovanie. Osvojil si aj používanie kyvadla. Jedno z týchto vzácnych diel vlastní Mestské múzeum v Leedsi v rámci expozície „John Harrison, hodinár, ktorý zmenil svet“.
Jeho chronometer z roku 1714 umožnil určiť presnejší čas na mieste, kde sa loď práve nachádzala, a tým vyrátať zemepisnú dĺžku a polohu konkrétneho miesta. Harrison pokračoval v experimentovaní a za pomoci najuznávanejšieho hodinára na Britských ostrovoch Georgea Grahama vyvinul nový model Morských hodín – Sea Clock, ktorý vyskúšal na plavbe do Lisabonu v roku 1736. Harrison sa usadil v Londýne a ďalej pracoval na kompaktnejšej verzii, ktorá by bola využiteľná pri transoceánskej plavbe. Vyskúšať ju mali v roku 1741, ale Anglicko sa dostalo do vojny so Španielskom a v obave, aby sa tento vynález nedostal do nepriateľských rúk, jeho skúšku odložili. Harrison tak získal čas na to, aby odstránil nedostatky, na ktoré postupne prichádzal pri skúškach na súši. Trvalo ďalších 17 rokov, kým bol so svojím strojom spokojný. Taký dlhý čas potreboval aj preto, že hoci bol zručným remeselníkom, chýbali mu mnohé poznatky z fyziky. O slovo sa hlásili aj konkurenti: Grahamov nástupca Thomas Mudge alebo John Jefferys. Harrisonovov model sa dostal na cezoceánsku plavbu, až keď mal vynálezca 68 rokov. Sám si už na dlhú cestu netrúfol a tak vyslal na plavbu syna Williama. Pokus sa ukázal ako úspešný, keď počas plavby došlo k odchýlke len o jeden a pol minúty zemepisnej dĺžky. Očakávanú odmenu 20 000 libier však nedostal. Prešibaní členovia parlamentu to zdôvodnili tým, že mohlo ísť o náhodu. Rozčúlený Harrison sa rozhodol uskutočniť ďalšiu plavbu na ostrov Barbados, pričom výsledky jeho merania porovnávali s metódou lunárnych vzdialeností. Pochybovační lordi aj nové pomerne presné výpočty považovali opäť za dielo šťastnej náhody a Harrisonovi ponúkli len polovicu odmeny a druhú mal dostať po ďalších skúškach na pevnine. To už bolo na vynálezcu priveľa, pokračoval síce v zdokonaľovaní svojho hodinového stroja, ale obrátil sa priamo na kráľa Juraja III. Ten nechal otestovať nový chronometer priamo v kráľovskom paláci a pod hrozbou, že sám príde do parlamentu povedať zástupcom ľudu do duše, sa konečne John Harrison ako 80-ročný dočkal sľubovanej odmeny. Tešiť sa z nej mohol len tri roky, zomrel 24. marca 1776. Treba však dodať, že zomrel ako bohatý muž, keďže okrem odmeny dostával počas života od parlamentu a iných inštitúcií pomerne vysoké čiastky na výskum.
Harrisonov chronometer, respektíve jeho kópiu, využil na svojich objaviteľských expedíciách aj slávny námorný kapitán James Cook, ktorý ho vo svojich denníkoch vysoko cenil. Kópia Harrisonovho stroja K2 bola aj na lodi Bounty, ktorá sa zapísala do histórie vzburou námorníkov. Dnes sa nachádza v Národnom námornom múzeu v Londýne. Námorný chronometer nebol v 18. storočí lacnou záležitosťou. Postupne sa však vyrábali lacnejšie verzie,
V ankete v roku 2002 sa medzi stovkami najvýznamnejších Britov dostal John Harrison na 39. miesto. Jeho prvé štyri prototypy chronometra vlastní Kráľovské observatórium v Greenwichi, tri sú pritom stále funkčné. Posledný, piaty typ je vo vlastníctve londýnskej spoločnosti Worshipful of Clockmakers, ktorá ho vystavuje v Múzeu vedy. John Harrison zanechal po sebe aj písomné pamiatky, tou poslednou je rukopis, ktorý našli v roku 2002 v Kongresovej knižnici vo Washingtone. Zachovali sa aj Harrisonove nákresy hodín, ktoré sa od skutočného času mali behom 100 dní odchýliť len o jednu sekundu. Sám ich už nestihol skonštruovať. Podľa nákresov však vyhotovili tieto hodiny v roku 1970 (hodinár Martin Burgess) a v roku 2009 (Donald Saff). Ukázalo sa, že Harrisonove výpočty boli presné a Burgessove hodiny nachádzame v Guineesovej knihe, kde sú označené za najpresnejšie mechanické hodiny s kyvadlom.
Osobnosti Johna Harrisona sa venovali nielen historici a ďalší vedci, ale aj literáti, televízni tvorcovia a hudobníci. Príkladom môže byť klavírna skladba Harrisonove hodiny britského skladateľa Harrisona Paula Birtwistleho alebo skladba Petra Grahama Harrisonov sen.
Anglický vykorisťovateľ. ...
Celá debata | RSS tejto debaty