sliacky

Pred 200 rokmi, 29. apríla 1818, sa narodil ruský cár Alexander II. Nikolajevič. Na tróne bol od roku 1855 až po atentát v roku 1881.

Bol synom cára Mikuláša I. a jeho manželky, pruskej princeznej Alexandry Fjodorovnej. Získal kvalitné vzdelanie, hovoril niekoľkými jazykmi, vyznal sa v práve, vojenskej vede i politike. Bol tak dobre pripravený, aby po otcovej smrti ako 37-ročný mohol prevziať vládu nad rozsiahlym ruským impériom.

Výboje do Strednej Ázie a na Kaukaz

Hneď od prvých chvíľ to však nemal ľahké. Rusko bolo na pokraji porážky v Krymskej vojne a po parížskom mieri v roku 1856 sa dostalo na perifériu európskeho diania. Alexander II. celé desaťročie vyvíjal diplomatické i vojenské úsilie, aby tento nepriaznivý stav zmenil. Za jeho vlády Rusko expandovalo do Strednej Ázie a na Kaukaz, berlínsky kongres mu prisúdil aj právo na Besarábiu. Na jednej strane poskytol pomerne rozsiahlu autonómiu Fínsku, na strane druhej povstanie Poliakov v roku 1863 krvavo potlačil. Posilnený mohol pomýšľať na revanš voči Turkom. Pozíciu si zabezpečil stretnutím s rakúskym cisárom Františkom Jozefom I. v českom zámku Zákupy, kde dosiahol, že Rakúsko-Uhorsko zostane v prípade rusko-tureckého stretu neutrálne.

Najhlúpejší obchod 19. storočia

Na vojnu však treba peniaze a tak v roku 1867 urobil Alexander II. krok, ktorý mu Rusi dodnes zazlievajú. Aljaška, ktorá vtedy patrila do jeho impéria a kde žilo okolo 2 000 lovcov kožušín, predal ako ekonomicky neperspektívne územie USA za 5 centov za hektár, teda za 7,2 milióna dolárov (pri prepočte na dnešok asi 90 miliónov dolárov). Aljaška bola od Petrohradu príliš ďaleko. List tam vraj cestoval aj dva roky a ak poslali „rýchleho“ posla, mal problém dostať sa tam skôr ako za pol roka. K predaju prispel aj tlak osadníkov zo susednej Kanady a krach projektu telegrafnej sústavy, ktorá mala spojiť Ameriku cez Rusko s Európou. Treba dodať, že zatiaľ čo si cár myslel, aký dobrý obchod urobil, mnohí Američania odsudzovali vládu za to, že kúpila takú ľadovňu pánu bohu ďaleko za chrbtom, kde vari ani líšky už nedávajú dobrú noc. Ku kúpnej cene treba prirátať ďalších 160 000 dolárov, ktoré vyúčtoval ruský veľvyslanec vo Washingtone. Potreboval ich na podplatenie kongresmanov, aby zahlasovali za kúpu Aljašky. Aj diplomat Eduard de Stöckl však mohol byť spokojný. Nadšený cár mu vyplatil odmenu 25 000 dolárov a do konca života poberal rentu 6 000 dolárov ročne.

Vnútorné reformy

Viac sa mu darilo vo vnútornej politike. S pomocou početných poradcov, ktorým dal pomerne veľké kompetencie, sa snažil premeniť Rusko zo zaostalého roľníckeho štátu na modernú priemyslovú veľmoc. V roku 1860 zriadil štátnu banku, aby uľahčil prenikanie zahraničného kapitálu do ruskej ekonomiky. O rok neskôr zrušil nevoľníctvo, čo znamenalo slobodu pre viac ako 20 miliónov ruských mužíkov, a v roku 1864 zaviedol tzv. zemstvá, regionálne vlády, ktoré rozhodovali o miestnych veciach. V roku 1870 podpísal zákon o mestských radách – dumách. Nariadil slobodu tlače, zaviedol povinnú školskú dochádzku a dal zriadiť štátne školy a za štátne náboženstvo prehlásil pravoslávie. Reformou prešlo aj ruské súdnictvo (nový zákon z roku 1864 považoval obyvateľov rovných pred zákonom, každý mal právo na verejné pojednávanie a možnosť odvolať sa proti rozsudku) a armáda, v ktorej zaviedol povinnú vojenskú službu mládencov od 20 rokov. Nie všetky opatrenia sa však stretli s porozumením, aké cár očakával. Inteligencii sa reformy málili a ľudia na vidieku im nerozumeli, keďže boli zvyknutí pracovať a slúžiť niekomu inému.

Radia ho k úspešným panovníkom

Napriek chybám, ktoré Alexander II. urobil, najmä „prešľapu“ s Aljaškou, ktorý si vzhľadom na poznanie a situáciu v tej dobe neuvedomoval, vnímajú historici jeho vládnutie ako úspešné. Celkom výstižne ho charakterizuje nápis na pomníku v Moskve: „Cárovi osloboditeľovi Alexandrovi II. Imperátor Alexander II. zrušil roku 1861 nevoľníctvo v Rusku a oslobodil milióny roľníkov zo stáročného otroctva. Urobil vojenskú a súdnu reformu, zaviedol systém miestnej samosprávy, mestské rady a krajské úrady. Ukončil mnohoročnú kaukazskú vojnu, oslobodil slovanské národy z osmanského jarma. Zahynul 1. marca roku 1881 v dôsledku teroristického činu.“

Bohaté potomstvo a tragická smrť

Prvou manželkou cára Alexandra II. bola Mária Alexandrovna, hessenská princezná Maximiliána Vilhelmína Augusta Sofia Mária von Hessen-Darmstadt. Napriek protestom Alexandrovej matky, ktorá nemohla stráviť verejne známe „tajomstvo“, že skutočným Máriiným otcom nebol Ľudovít II. Hessenský, ale komorník – barón August Ludwig von Senarclens-Grancy – sa 16. apríla 1841 konal sobáš. Z tohto manželstva pochádza šesť synov a dve dcéry. Prvá dcéra zomrela ako dieťa, následník trónu Nikolaj zomrel v reumatickej horúčke ako 21-ročný a tak po ňom pripadlo vladárske žezlo Alexandrovi, ktorý sa oženil s dánskou princeznou Máriou. Okrem toho mal štyri deti s milenkou Jekaterinou Michajlovnou Dolgorukovovou, s ktorou sa 44 dní po smrti manželky oženil. Už za jeho života bolo známe, že tých „bočákov“ má Alexander ešte viac. Známych je ďalších sedem detí s rôznymi milenkami.

Alexander II. Nikolajevič mal veľa priaznivcov, ale i nepriateľov. Najradikálnejší sa grupovali v tajnej ľavicovej organizácii Narodnaja volja – Vôľa ľudu. Práve jej členovia nastražili bombu, ktorá 13. marca (podľa juliánskeho kalendára 1. marca) pripravila cára Alexandra o život.