Ján Mieroslav Pinka. * 28. júla 1929, Rimavská Sobota – † 21. júla 2007, Zvolen. Dnes je teda tomu práve 10 rokov, čo nás opustil tento významný kultúrny pracovník druhej polovici minulého storočia. Významný nielen pre Zvolen.
Po štúdiách na Učiteľskej akadémii v Banskej Bystrici učil na strednej škole a bol inšpektorom Oblastnej správy Povereníctva pracovných síl. Od roku 1956 bol redaktorom v Smere a Smene v Banskej Bystrici, neskôr viedol študijno-pedagogické oddelenie Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene.
Jeho prvé verše určené najmladším čitateľom sa objavili vo Včielke a v iných súdobých periodikách. Od básní prešiel k tvorbe bábkových hier (Ako sa Anička naučila jesť halušky, Sirota Janko, Nezbedníci, Našli vtáčiu pieseň, Prečo bola Micka smutná a dramatizácie Kukučínových poviedok Keď báčik z Chochoľova umrie a Rysavá jalovica) a pre rozhlas napísal rozprávku Čarovný hrnček.
Predovšetkým sa však Ján Mieroslav Pinka prejavil ako agilný organizátor kultúrneho života vo Zvolene. Založil prvé slovenské mládežnícke Divadlo poézie s celoročným dramaturgickým plánom, v ktorých sa mnohí adepti divadelného umenia naučili základy javiskovej reči. V roku 1964 založil prehliadku Štúrov Zvolen, ktorá pretrvala do dnešných čias, a bol aj pri zrode turistického výstupu na Pustý hrad, ktorý sa zo skromnej vychádzky zmenil na významné spoločensko-turistické podujatie.
Osobne som sa stretol s pánom Jánom Mieroslavom Pinkom prvýkrát začiatkom 90. rokov, keď mi lektoroval vlastivedno-turistického sprievodcu Zvolen. V mojej knižnici nechýba dvojdielna publikácia Pod Poľanou a v Honte. J. M. Pinka v spolupráci s renomovaným historikom Pavlom Kukom v nej približujú históriu obcí starého Zvolenského okresu, oživujúc fakty povesťami. Škoda, že tento výrazný vydavateľský počin má chybičky krásy. Otázne je, či im autori mohli alebo nemohli zabrániť. Chybu vidím predovšetkým vo vydavateľovi, ktorý odflákal korektúru (priveľa preklepov) a azda v snahe ušetriť (a zarobiť) zvolil najlacnejšie knihárske spracovanie. Dvakrát – trikrát knihu otvoríte a máte z nej „šalát“.
Napriek tomu túto dvojdielnu publikáciu vnímam ako významný počin, ktorý mal pritiahnuť ľudí – a najmä mladých ľudí – k vlastivednému poznávaniu rodného kraja, rodného mesta alebo obce. Keď v závere primátorovania pána Maňku audit rozhodol, že odbor pri Mestskom úrade je neefektívny, obeťou sa stali aj haldy kníh, medzi nimi aj Pod Poľanou a v Honte. Asi nebudem ďaleko od pravdy, že skončili v zbere starého papiera namiesto toho, aby ich rozdali školám a iným inštitúciám, ľuďom, ktorí by ich mali radi vo svojej knižnici.
V roku 1996 vtedajšia slovenská vláda poverila Jána Mieroslava Pinku, aby v zmysle jazykového zákona dohliadal na praktické dodržiavanie pravidiel slovenského jazyka vo zvolenskom regióne, predovšetkým v miestnych periodikách a iných tlačovinách.
Je potešiteľné, že Ján Mieroslav Pinka našiel zdatných pokračovateľov svojho diela v synovi a vnukovi.
Dovolil som si túto spomienku napísať z úcty k človeku, ktorý zanechal vo Zvolene viditeľnú stopu. Žiaľ, ako je tomu v našom meste zvykom, vedenie mesta napriek tomu, že má na to platených ľudí, nemá záujem – až na občasné výnimky – pripomenúť si osobnosti, ktoré sa tu narodili, alebo ktoré tu žili a tvorili.
Celá debata | RSS tejto debaty