sliacky

Dnes je tomu 130 rokov, čo očný lekár a jazykovedec Ľudovít Lazar Zamenhof vydal prvú učebnicu esperanta. Naplnila sa tak jeho celoživotná snaha dať ľudstvu jednoduchý dorozumievací prostriedok, ktorý si za 13 desaťročí získal milióny priaznivcov v mnohých krajinách všetkých kontinentov.

Zamenhof vyrastal v meste Białystok, kde sa miešala poľština s ruštinou, nemčinou a hebrejčinou. Práve tento malý jazykový babylon ho priviedol k záujmu o filológiu, no napokon vyštudoval na univerzite v Moskve a Varšave medicínu so špecializáciou na očné lekárstvo a jazyky sa stali len jeho koníčkom. Ale zrejme veľmi dôležitým, lebo údajne ich ovládal až dvanásť.

Vlastný umelý jazyk vytvoril už ako vysokoškolský študent. Po štúdiách sa k myšlienke vrátil a spracoval ju do gramaticky jednoduchého jazyka. Jeho prvá učebnica vyšla v ruštine pred 130 rokmi, 26. júla 1887. Autor sa pod ňu podpísal ako D-ro Esperanto (Dr. Dúfajúci).

Jeho pseudonym sa ujal ako pomenovanie novej umelej reči, ktorá si získala popularitu. Tá vyústila do vzniku esperantského hnutia, ktorého ciele obsahuje deklarácia prijatá na 1. univerzálnom esperantskom kongrese vo francúzskom kúpeľnom stredisku Boulogne-sur-Mer v auguste 1905. Zúčastnilo sa ho okolo 800 esperantistov z asi 20 krajín. Na 8. kongrese v Krakove sa Zamenhof vzdal svojho vedúceho postavenia v hnutí. Videl, že jeho jazyk zapustil korene a že teda už svoju úlohu splnil a chcel sa naplno venovať ďalšej myšlienke, tzv. homaranizmu alebo hilelizmu, v ktorej hľadal porozumenie medzi rôznymi, často protichodnými svetonázormi. Zomrel však uprostred činorodej práce vo Varšave ako 57-ročný 14. apríla 1917.

Esperanto, hoci sa ujalo v mnohých oblastiach, prekladovú i pôvodnú literatúru nevynímajúc, si vo svete nevydobylo také postavenie, aby sme ho mohli pokladať za jazyk vskutku nadnárodný. Navrch má v dnešnom čase angličtina a aj niektoré ďalšie národné jazyky, takú čínštinu nevynímajúc, si zvyknú pridávať epiteton „svetový“. Ale bolo by nezmyslom, aby sme tým ľuďom, ktorí si esperanto osvojili, zazlievali ich snahu dorozumieť sa jedným spoločným jazykom s ľuďmi rôznych národov a štátov. Jednoduchá gramatika, výslovnosť v duchu toho nášho „píš ako počuješ“ a slovná zásoba, v ktorej sa vo veľkej miere vyskytujú slová, čo sa rôznym spôsobom dostali z iných jazykov aj do našej materinskej reči, uľahčujú komunikáciu, samozrejme, pokiaľ aj ten druhý pozná aspoň základy esperanta.

Za mojich mladých liet som využíval esperanto na naozaj pestrú korešpondenciu. Doteraz mám v šuplíku odložené listy a pohľadnice od esperantistov doslova z celého sveta: od krajín bývalého socialistického tábora (Sovietsky zväz nevynímajúc) cez európske štáty až po Kanadu, USA, Japonsko, Čínu, ale i také pre nás exotické krajiny, ako je napríklad Brazília, Peru, Nový Zéland, Malajzia, Angola, Sudán… Esperanto som využil na mojich turistických cestách vo viacerých európskych štátoch a zúčastnil som sa mnohých podujatí čisto esperantského alebo esperantsko-turistického zamerania (napr. Týždeň v Slovenskom raji). Po zmene politických pomerov som však musel moje kontakty obmedziť. Hranice síce boli otvorené, ale poštovné vzrástlo na pre mňa neúnosnú mieru. V súčasnosti vďaka internetu a sociálnym sieťam však moje kontakty opäť ožili.

Esperantisti sú združení v národných spolkoch a vo svetovej organizácii Universala esperanta asocio so sídlom v holandskom Rotterdame. Oficiálnym tlačovým orgánom je mesačník Esperanto. Esperantisti z celého sveta sa každé leto stretávajú na kongresoch. Vlaňajší 101. ročník hostilo Slovensko, konkrétne Nitra. Záujem je aj o turistické stretnutia a jazykové kurzy, vrátane letných škôl, počas ktorých špecializovaní lektori dokážu priamou metódou za niekoľko dní naučiť základy esperanta záujemcov z rôznych národov.