sliacky

„Don´t cry for me, Argentina,“ jeden z najväčších pesničkových hitov minulého storočia. Prvýkrát zaznela už v roku 1976 a o dva roky neskôr na londýnskej muzikálovej scéne. Muzikál a neskôr i film približuje osud manželky argentínskeho prezidenta Peróna, ktorú v jej vlasti nazývali familiárne Evita (Evička). Podľahla rakovine pred 65 rokmi, 26. júla 1952.

Narodila sa 7. mája 1919 v odľahlom kúte pampy ako najmladšie z piatich nemanželských detí slobodnej slúžky a šičky Juany a jej ženatému milencovi Juanovi Duartemu, ktorý zomrel, keď mala 7 rokov. Už ako dieťa musela pomáhať mame, aby vyžili. Ako 15-ročnú, potom, čo si zahrala v školskej hre, ju upútalo herectvo a rozhodla sa hľadať šťastie v metropole krajiny – v Buenos Aires, v „Paríži Južnej Ameriky“.

Osudové stretnutie s plukovníkom Perónom

Z čiernovlásky sa stala blondína. Krása, výrečnosť a šarmantnosť jej pomohli uplatniť sa v šoubiznise, pravda, v kariére jej pomohli aj iné „vlohy“, ktoré jej neskôr vykričali jej politickí protivníci. Už nasledujúci rok sa objavila na divadelnej scéne v hre Pani Pérezová. Stala sa modelkou, moderátorkou, i herečkou, predovšetkým rozhlasovou. V roku 1943 bola spoluzakladateľkou rozhlasových odborov, ktoré prerástli do umeleckého syndikátu, na ktorého čele bola Eva Duarte.

S plukovníkom Juanom Perónom sa zoznámila 22. januára 1944 (podľa jej slov v „úžasný deň“) na dobročinnom plese, ktorého výťažok mal pomôcť ľuďom po veľkom zemetrasení, ktoré týždeň predtým zasiahlo argentínske mesto San Juan a ktorého obeťou sa stalo okolo 10 000 ľudí. Z ľúbostného románika bola čoskoro svadba.

Perón, ktorý bol od nej starší o 23 rokov, nedbal na Evinu pochybnú povesť, ani na fakt, že po chorobe mu nemohla porodiť potomka. Na druhej strane on jej veľmi imponoval ako zrelý muž, po ktorého boku sa intenzívne zapojila do prezidentskej kampane. Hoci sa už svojím zárobkom neradila medzi chudobných, v rozhlasovom vysielaní i na verejných zhromaždeniach podčiarkovala svoj pôvod, čím si získala nižšie vrstvy spoločnosti. Dosiahla, aby volebné právo mali aj argentínske ženy, založila perónistickú ženskú stranu, ktorá mala až pol milióna členiek. Verila v podporu chudobných voličov, najmä robotníkov združených v properónistickom spolku „descamisados“ – v doslovnom preklade ľudí „bez košieľ“. Keď 9. októbra 1945 Juana Peróna zatkli, Evita vyzvala ľud k odporu. Behom týždňa sa pred vládnou budovou zhromaždilo okolo 350 000 demonštrantov, ktorí dosiahli jeho prepustenie.

Prvá dáma

Juan Perón vo voľbách zvíťazil a Evita sa stala prvou dámou Argentíny. Zatiaľ čo biedni Argentínčania ju zbožňovali, zámožná elita v nej videla nepriateľa, ktorého treba zničiť. V útokoch neprestávali ani potom, čo sa stal Perón prezidentom, a prvej dáme odmietli uznať nárok na miesto v Dobročinnej spoločnosti. Preto si 8. júla 1948 založila vlastnú charitatívnu organizáciu, ktorá budovala nemocnice, podporovala chudobných šatstvom, potravinami, liekmi… Na konte nadácie boli asi tri bilióny pesos (čo bolo v tom čase okolo 200 mil. amerických dolárov). Z nich financovali aj zriadenia obuvníckych a krajčírskych dielní, aby mali obyvatelia krajiny to najpodstatnejšie – prácu. Rada sa stretávala s chudobnými ľuďmi, dokázala si podať ruku aj s malomocným či pobozkať človeka ničeného syfilisom. Do nadácie však prúdili peniaze nielen z lotérií, kasín, dostihov, z kín, ale aj zo štátneho rozpočtu (Evita sedela v kresle ministra práce a zdravotníctva), čo viedlo k obvineniu zo sprenevery. Porušenie zákona jej síce nedokázali, no obvinenia a ohovárania jej na krátky čas ubrali na popularite.

V roku 1947 absolvovala cestu po Európe. Nešlo o oficiálne, politické turné, ale o cestu „dobrej vôle“. Prijal ju španielsky diktátor Franco (za čo ju protivníci obvinili zo sympatizovania s fašizmom), pápež Pius XII., francúzsky prezident de Gaulle, ktorému v čase veľkej neúrody sľúbila dodávky pšenice, Londýn jej návštevu odmietol a potom, čo na jej auto vo Švajčiarsku hádzali nielen paradajky, ale i kamene, sa rozhodla vrátiť domov, kde ju opozícia napadla s tým, že Švajčiarsko navštívila len preto, aby v tamojších bankách uložila nelegálne získané peniaze. Jej životopisci to označili za nepravdepodobné.

Duchovná vodkyňa národa

V ďalších voľbách kandidoval nielen Juan Perón na funkciu prezidenta, ale i Evita – po veľkých podporných demonštráciách – na miesto viceprezidentky. To už bolo veľa najmä na argentínskych generálov, ktorí si nevedeli predstaviť, že by im v konzervatívnej Argentíne mohla v prípade prezidentovej smrti veliť žena.

Svoju kandidatúru stiahla. Už začiatkom roka 1950 počas verejného vystúpenia odpadla. Od lekárov sa dozvedela krutú diagnózu: Rakovina! 4. júna 1952 sa zúčastnila po boku muža slávnostnej jazdy po Buenos Aires pri príležitosti jeho volebného víťazstva. Ľudia na jednej strane prejavovali radosť, na druhej sa im v očiach zaligotali slzy, vidiac zoslabnutú Evitu, ktorá sa nezaobišla bez cudzej podpory. Mala len 36 kíl. O niekoľko dní neskôr, počas inaugurácie, jej udelili oficiálny titul „Duchovná vodkyňa národa“.

26. júla 1952 sa z Buenos Aires do celej Argentíny i sveta rozniesla správa o Evitinej smrti. Dožila sa len 33 rokov.

Vláda nariadila štátny smútok:zakázané boli všetky oficiálne aktivity a štátne vlajky boli vyvesené na pol žrde. Pred prezidentským palácom a neskôr pred budovou ministerstva práce, kde umiestnili Evitino telo, sa tlačili státisíce ľudí. V návale ôsmi zahynuli a tisícky skončili v nemocnici pošliapaní davom. Na uliciach sa kopili kytice kvetov. Kvetinárstva v celom Buenos Aires boli za pár hodín prázdne a museli ich zásobiť letecky z Chile. Oficiálna štátna rozlúčka sa konala 10. augusta: https://www.youtube.com/watch?v=90JvfFURHf4

Jej zabalzamované telo našli v Miláne

Na prianie Juana Peróna popredný španielsky anatóm Dr. Pedro Ara Evitino telo zabalzamoval. Malo byť umiestnené v základe pomníka vyššieho ako newyorská Socha slobody, ktorý mal zobrazovať muža z hnutia „descamisados“. Evita však nenašla pokoj ani po svojej predčasnej smrti. Pri vojenskom puči v roku 1955 musel Juan Perón opustiť Argentínu. Telo jeho manželky bolo dlho nezvestné. Až v roku 1971 vyšlo najavo, že je uložené v Miláne pod menom María Maggi.

Po exhumácii ho previezli do Madridu, do domu, v ktorom žil Juan Perón so svojou treťou manželkou Izabelou. V roku 1973 sa vrátil do Argentíny, kde ho tretí krát zvolili za prezidenta. Izabela sa stala jeho zástupkyňou ako prvá žena v takejto funkcii na západnej pologuli. Po Perónovej smrti v roku 1974 previezli Evitine telesné pozostatky do vlasti. Uložili ju v mramorovej hrobke tak pevnej, že by odolala aj atómovému útoku. „Odzrkadľuje sa v tom strach,“ píšu Evitini životopisci, „že telo zmizne z hrobu a že žena, alebo skôr jej mýtus, sa znova objaví.“

Evita ako symbol i námet pre literátov i filmárov

Evita, podľa historika Huberta Herringa „najchudobnejšia žena, ktorá sa objavila vo verejnom živote v Latinskej Amerike“, je dodnes Argentínčanmi veľmi uctievaná a v mnohých domoch visí jej obraz vedľa obrazu Panny Márie. Mnohí ju porovnávajú s ďalším argentínskym rodákom Che Guevarrom, s ktorým ju spájajú možno naivné, ale populárne vízie o lepšom svete, obaja sú vnímaní ako obete na oltári ponížených a chudobných. Jej meno nesie časť Buenos Aires, vybudovaná za peniaze z jej nadácie, v roku 2002, pri 50. výročí Evitinho úmrtia, otvorili jej múzeum v budove, v ktorej kedysi sídlila Nadácia Evy Perónovej, a o desať rokov neskôr sa jej obraz dostal na 100-pesosové bankovky.

O Eve Perónovej boli napísané mnohé biografie, no najväčší úspech získal muzikál Evita, ktorý mal premiéru v Londýne v roku 1978 a stal sa podkladom pre rovnomenný film s Madonnou v titulnej úlohe. Pieseň z tohto muzikálu a filmu Don´t cry for me Argentina sa stala skutočným hitom. (Nájdeme ju napríklad na https://www.youtube.com/watch?v=MEMUsC8ppU0). Premietal sa na všetkých kontinentoch s výnimkou Antarktídy a producentom vyniesol zisk viac ako dve miliardy dolárov. V Argentíne však s týmto americkým dielom neboli spokojní a natočili vlastný film Eva Perón: Pravdivý príbeh. Jeho nominácia na Oscara neprešla. V roku 1981 Marvin Chomsky natočil o Evite Perónovej dvojdielny televízny film.