sliacky

Pred 105 rokmi, 9. januára 1913, sa narodil v Chrudimi Vladimír Sýkora. S otcom, štátnym úradníkom, prišiel ako chlapec na Slovensko, vyštudoval právo, no do našej literárnej histórie sa zapísal ako dramatik pod pseudonymom Peter Zvon, ktorému osud nedoprial rozviť nesporný talent. Zomrel na týfus v roku 1942 ako 29-ročný.

Cit pre dramatické spracovanie príbehu vyjadruje jeho jediná hra Tanec nad plačom, ktorej premiéry sa nedožil. V nej plač zvoní a zvony plačú. Ide o lyrické dielo, v ktorom zápletka je v pozadí a v ktorej dominujú poetické slová.

Netrpia ľudia, netrpia pre nič, len pre ľudí,

človek len pre vlastné šťastie človeka nenávidí.

Boh všetkým ľuďom dal oči a každý srdce má,

pre svetlo nevidia ľudia, pre lásku neľúbia.

Boh všetkým ľuďom dal dušu, čo nesmrteľná je,

pre život odvrhli život, diabol im kraľuje.

Dal pán Boh svedomie ľuďom, by zla sa nechcelo,

ach, v potokoch sĺz a krvi svedomie zomrelo.

Ach, páni, páni, ach, páni, prebuďte svedomie,

keď vy môžete byť ľuďmi, prečo by ja nie?

Ach, páni, páni, ach, páni, srdcia si vezmite,

do rán Ukrižovaného viac klincov nebite.

O tom, že Vladimír Sýkora alias Peter Zvon mal ambície stať sa kvalitným dramatikom, svedčia aj jeho recenzie a teoretické pohľady na dramatickú tvorbu, ktoré vychádzali na stránkach časopisu Elán pod ďalším pseudonymom Juraj Valach. Tieto jeho hodnotenia a úvahy vyšli knižne po autorovej smrti pod názvom Divadelné články a kritiky.

V pozostalosti sa zachoval rukopis ešte jednej hry Vzdialená zem, ktorú napísal vo vojnovom roku 1942. Aj jej téma je vojnová, hoci sa odohráva na pustom ostrove, na ktorom sa ocitnú traja stroskotanci. Aj v tomto prípade reálny svet, hoci vzdialený od pustého ostrova, sa stretáva so svetom imaginárnym.

Zvonov Tanec nad plačom si rýchlo získal popularitu u divadelných tvorcov i divákov. V roku 1979 poslúžil Bartolomejovi Urbancovi ako libreto pre rovnomennú operu. Nečudo, keďže hru možno zaradiť k veršovaným drámam toho typu, aké tvorili jeho súčasníci pridŕžajúci sa naturizmu či nadrealizmu. „Tanec nad plačom je komicky poňatou tragédiou o strate viery v jazyk a zároveň ospievaním jeho krásy a možností – o čo väčšmi nádherných, o to väčšmi ničivých. Je málo textov slovenskej literatúry, v ktorých by slová, ako živel samy osebe, zneli tak omamne, opojne, mámivo a zároveň ukrutne a smutne…“ napísala kritička Dagmar Kročanová.

Až ľudia pochopia, i keby sto ráz žili

a sto ráz lepšie život prenikli,

že stále neprekročia prah,

že stále stoja vo dverách, čo otvára im smrť…

„Zvonova hra poskytuje posolstvo všeobecne platné bez ohľadu na reálie či časopriestor. Sen o sne, žiaľ za snom,“ pokračuje Kročanová. „Medziiným tiež predvedenie zlyhávania systému ako významu a schopného fungovania len v podobe viery v klam, t. j. hry, ktorá sa tvári, že je ozajstná. Pokiaľ neochabne vôľa poťahovať povrázkami. Alebo kým má kto.“ –  „Pod komickou témou odkrývajú závažné posolstvo – nielen mravné, sociálne či filozofické, ale i priamo estetické. Hra je totiž aj diskusiou o podstate a povahe umenia, jeho pôsobnosti i možnostiach,“ dopĺňa ju ďalší znalec dramatického umenia Michal Chorvát.

Pravda, nie všetci jeho rovesníci prijali Tanec nad plačom s nadšením. Premiéra sa konala v čase slovenského štátu, Milovi Urbanovi prekážalo, že autorom je Čech, Mikuláš Gacek, ktorý pracoval na Ministerstve zahraničných vecí, videl v nej prílišnú umelosť a cudzotu. „Lebo hra sa nám neprihovára svojskou, srdcu blízkou rodnou rečou, hra je konštrukciou, duchom, ideovým zameraním cudzia slovenskej duši, je deštruktívna a zvádza dnes, keď národ náš je na vzostupe, v najplnšom rozvitku tvorivých síl, k najčernejšej skepse, k myšlienkovej bezradnosti a defetizmu,“ napísal. V oboch pohľadoch nemožno nevidieť poplatnosť dobe a režimu.

Slová Vladimíra Sýkoru – Petra Zvona však majú trvalú hodnotu, nepodliehajú žiadnej ideológii:

Škoda sa vzdávať vecí, čo sú krásne

nože sa napime nostalgie

nech nežije

kto básne nepísal

Len trochu hudby snáď, len niečo melódie,

len trochu súladu a niečo poézie,

to vlastne všetko je, čo dnešným ľuďom chýba