sliacky

Desiateho januára 1913 sa v Dúbravke narodil posledný československý socialistický prezident Gustáv Husák. Jeho život je typickou ukážkou cesty, ktorou museli prejsť mnohí komunistickí funkcionári od druhej svetovej vojny až po zmenu politického systému v novembri 1989. Napriek rôznym názorom na jeho politické kroky si myslím, že sa slušilo, aby si médiá pri polookrúhlom výročí pripomenuli túto osobnosť. Napokon prezidentov s komunistickou minulosťou sme mali u nás aj neskôr a tí sa o priestor v médiách nemusia biť.

Určite v tomto blogu nenapíšem nič nového, ale pre tých, ktorí o živote u nás pred novembrom 1989 vedia asi toľko, ako my o napoleonských vojnách, to môže byť príležitosť zamyslieť sa a hľadať ďalšie informácie a súvislosti.

Pri krste dostal meno Augustín a používal ho až do roku 1945. Mama mu zomrela na tuberkulózu, keď mal len 15 mesiacov. Krátko na to dostal otec povolávací rozkaz a poslali ho na front prvej svetovej vojny. Malého chlapca a jeho dve staršie sestry si vzala k sebe babka. Našťastie si triedny učiteľ všimol chlapcov talent a za pomoci miestneho farára ho dostal na štúdiá na Štátne reálne gymnázium na Grösslingovej ulici. Už vtedy sa začal zaujímať o politiku ako člen spolku mladých komunistov a v roku 1933 sa stal riadnym členom Komunistickej strany Československa.

Po maturite sa rozhodol pre štúdium práva, ktoré ukončil v roku 1937 a začal pracovať ako koncipient u svojho priateľa Vladimíra Clementisa. V prvý septembrový deň roku 1938 povedal áno študentskej láske, herečke a režisérke Magde Lokvencovej, s ktorou mal dvoch synov.

Husák bol síce verný komunistickým ideám, no po vzniku slovenského štátu nemal chuť riskovať a na druhej strane robotnícki boľševici neboli naklonení spolupráci s intelektuálmi. Do ilegálnej činnosti sa zapojil v roku 1943, keď sa vývoj na východnom fronte začal obracať v neprospech nemeckých vojsk. V jeho vile sa konali schôdzky, ktoré tajná polícia sledovala, ale títo „salónni komunisti“ sa jej nezdali nebezpeční.

V auguste 1943 prišiel z Moskvy na Slovensko Karol Šmidke, no ukázalo sa, že stranícke štruktúry sú rozbité. Pre opätovné sformovanie si pribral do 5. ilegálneho výboru Komunistickej strany Slovenska básnika Laca Novomeského a práve Gustáva Husáka. V decembri 1943 sa stretli s vedením Demokratickej strany (Jozefom Lettrichom a Jánom Ursínym) a podpísali Vianočnú dohodu, dôležitý krok na ceste odboja proti pronemeckému režimu Slovenskej republiky.

Po vypuknutí SNP sa stal Gustáv Husák podpredsedom Slovenskej národnej rady a povereníkom pre veci vnútorné. Z tých čias pochádza správa, ktorá hovorí, že Husák bol pripravený ísť rokovať do Moskvy s tým, aby sa oslobodené Slovensko stalo jednou zo sovietskych republík. Či sa to zakladá na pravde, či to myslel úplne vážne, alebo chcel len „poštekliť“ prezidenta Beneša, aby po vojne pristúpil na širšiu autonómiu Slovenska v rámci spoločnej republiky s Čechmi, v tom sa názory historikov i politikov rôznia.

Po vojne jeho politická kariéra stúpala, stal sa predsedom Zboru povereníkov, teda slovenským premiérom. Prišiel však rok 1951 a všetko bolo inak. 6. februára ho polícia zatkla a spolu s Clementisom, Novomeským a ďalšími komunistickými lídrami ho posadili za mreže a obvinili z tzv. buržoázneho nacionalizmu. Vo vyšetrovacej väzbe aj v súdnom procese sa držal statočne a odmietol všetky obvinenia, „Ako právnik mal jasno v tom, o čo tu ide,“ píše známy politológ Eduard Chmelár v spomienkovom článku v roku 2006. „Vytrvalo sa odmietal priznať k protištátnemu sprisahaniu. Vyšetrovatelia a dozorcovia zúrili. Nebolo väzenského trestu, ktorým by neprešiel. Bili ho a mučili. Mlátili ho po bruchu a po pätách. Nedovolili mu spať, fajčiť, čítať. Budili ho v pravidelných intervaloch. Jeden a pol roka (sic!) ho držali na holej studenej dlažbe v temnej komore. Vyše šesť rokov prežil v samoväzbe a prísnej izolácii. Žiadne návštevy, žiadne listy, žiadne informácie. Nezlomili ho. Fyzicky však neuveriteľne schátral (po prepustení z väzenia vážil len 55 kg). Málokto si dnes uvedomuje, že Husák touto pevnou vôľou zachránil život ostatným priateľom obvineným z buržoázneho nacionalizmu. Nebyť jeho psychickej odolnosti, vďaka ktorej sa proces odsunul až na rok 1954 (teda na obdobie, keď sa už po Stalinovej a Gottwaldovej smrti nevešalo), boli by všetci odsúdení na smrť. Najmä Laco Novomeský si bol tejto skutočnosti vedomý do konca života. Práve preto mlčal, keď Husák likvidoval výdobytky Pražskej jari, hoci s tým hlboko nesúhlasil a na protest sa stiahol z verejného života. Svojmu súdruhovi však zostal zaviazaný a nikdy ho verejne nekritizoval. Aj počas procesu sa Husák správal dôstojne. Napriek neustálemu okrikovaniu, zastrašovaniu, hrozbám a urážkam zo strany súdu pokojne a vecne argumentoval. Ako právnik sa snažil vnútiť procesu aspoň formálne pravidlá. Na mnohých zapôsobilo, ako hrdo rozprával o povstaní. Nie ako obžalovaný či vinný. Hovoril ako otec pyšný na svoje dieťa, hovoril ako spolubojovník za svojich padlých kamarátov, hovoril ako morálna autorita, vstupujúca do svedomia tým, ktorí sa ničím nepričinili o oslobodenie vlasti. Tragikomickou pikantériou tejto frašky bolo, že celá slovenská politická špička nervózne sledovala proces schovaná za plentou z balkóna, neodvážiac sa pozrieť svojmu súdenému spolustraníkovi do očí. Husák postupne odmietol všetky výpovede nastrčených svedkov a žiadal o osobnú konfrontáciu s nimi, navrhoval nových svedkov a predložil celkovo vyše sedemdesiat návrhov. Zúrivý senát ich jeden za druhým odmietal. Kým ostatní obvinení v monsterprocese – Novomeský, Okáli, Horváth, Holdoš a ďalší – ako poslušné ovce priznávali svoju vinu, Husák veril svojej pravde a označil argumenty obžaloby za vymyslené a súd za nezákonný. Štátnej bezpečnosti a sovietskym poradcom prekazil celú réžiu tohto nechutného divadla.“

„Husák bol odvážny človek,“ uznal aj prvý ponovembrový minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier. „Nikdy nepochopím, že práve on neskôr ako generálny tajomník ÚV KSČ a prezident republiky rezignoval na skutočnú moc a stal sa zajatcom najprimitívnejších nositeľov brežnevovskej politiky v Československu. Pritom tento človek s obrovskými ambíciami, arogantný a nezmieriteľný pri svojom sebapresadzovaní, mal všetky predpoklady na to, aby si vynútil od Brežneva aspoň to, čo v Maďarsku Kádár alebo v Poľsku Gierek – ak nie viac. Bez neho by Brežnev nikdy nedosiahol legálny prechod k normalizácii.”

Súd mu v roku 1954 nadelil doživotný žalár. Prepustili ho po prezidentskej amnestii v roku 1960 a o tri roky ho v plnom rozsahu rehabilitovali. Nemožno uprieť fakt, že Magda Husáková sa snažila svojmu mužovi počas pobytu vo väzení pomáhať, ale dlhé odlúčenie a doživotný trest urobili svoje. Zahľadela sa do mladého kolegu, herca Ctibora Filčíka, a napriek tomu, že sa Husák dostal z väzenia, manželstvo so skladníkom sa jej nezdalo a skončilo sa rozvodom. V roku 1966 Magda Husáková zomrela. Od roku 1967, takisto po rozvode, sa po jeho boku objavovala Viera Millerová – Čáslavská, s ktorou sa oženil v roku 1973. Manželstvo nemalo dlhé trvanie. Viera Husáková zahynula 20. októbra 1977, keď havaroval vrtuľník, v ktorom ju prevážali zranenú z Bardejovských Kúpeľov do Bratislavy. Táto tragická udalosť sa podpísala pod zdravotný stav Gustáva Husáka, ktorý si napriek silnej cukrovke neodpustil cigarety. Trápil ho aj silný šedý zákal pri vrodenej krátkozrakosti, čo vyriešil operáciou a silnými okuliarmi.

Nová etapa v politickom živote Gustáva Husáka prišla v roku 1968. Na tú si mnohí veľmi dobre pamätáme. V čase Pražskej jari vystupoval ako prívrženec Alexandra Dubčeka, stal sa podpredsedom československej vlády a z tohto postu sa snažil presadiť nové, federatívne usporiadanie spoločnej republiky. Jeho popularita rástla. Znásobovala ju gloriola mučeníka z 50. rokov. Ešte 20. augusta 1968 vystúpil na zhromaždení v Žiari nad Hronom s proreformným prejavom zrejme netušiac, čo sa udeje v najbližších hodinách.

Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy lídri slovenských komunistov na rozdiel od českých súdruhov pomerom hlasov 6:4 schválili tento krok a text pozývacieho listu. „Čo ste to porobili Dubčekovi?“ opýtal sa Husák, ktorý na zasadnutie prišiel neskoro. „Tak ho zradiť a vraziť mu nôž do chrbta. To sa musí okamžite zmeniť, odvolať a prijať nový dokument na podporu stanoviska prijatého pražským predsedníctvom.“

Po moskovských rokovaniach však Husák zmenil rétoriku. Stal sa verným Brežnevovým spojencom, čo ho vynieslo na čelo strany, stal sa jej generálnym tajomníkom. „Všetky svoje sily, schopnosti a skúsenosti dávam plne k dispozícii našej strane v jej obrovskom úsilí o výstavbu socialistickej a komunistickej spoločnosti u nás,” hovoril. V roku 1975 ho poslanci Federálneho zhromaždenia jednomyseľne zvolili za prezidenta republiky. Pri príležitosti 70. narodenín mu pripli na hruď hviezdu Hrdina Sovietskeho zväzu. Bolo to vyznamenanie za to, že socialistické Československo priviedol do „normalizačného“ stavu.

„Na jednej strane netreba zabúdať na to, že Husák naozaj dokázal odolať tlaku konzervatívneho krídla vedeného Vasiľom Biľakom a zabránil politickým procesom podobným tým, ktoré v Maďarsku roku 1956 viedli k masovému zatýkaniu a popravám,“ kriticky hodnotí posledné desaťročia Gustáva Husáka Eduard Chmelár. „Na strane druhej inicioval stranícke čistky a neskôr pripustil súdne procesy za činnosť, ktorá bola v rozpore s politikou KSČ po apríli 1969. Vrcholom absurdity bolo, keď nechal odsúdiť na šesť a pol roka väzenia svojho priateľa Milana Hübla, ktorý sa pričinil o jeho občiansku rehabilitáciu na začiatku šesťdesiatych rokov. Aj jeho najbližší spolupracovníci neskôr tvrdili, že sa neuveriteľne zmenil. Premena reformátora na normalizátora bola dovŕšená. Husák získal mocenský Olymp, ale ako človek sa otrasným spôsobom strápnil. Posledné zvyšky úcty u slovenského obyvateľstva stratil, keď opustil slovenčinu a snažil sa svoje oficiálne prejavy hovoriť veľmi zlou, miestami až komickou češtinou, čím ju obohatil o také skvosty, ako bol napríklad „apříl”. Napokon už tento starec nebol schopný ani poriadne prečítať trápne prejavy, ktoré mu niekto napísal. Jeho legendárne, nechutne hlboké bozky vo tri vrhy s Brežnevom či Honeckerom už z neho urobili len živú politickú karikatúru.“

Prišiel november 1989 a Husák si musel vypočuť z ulíc a námestí ostré a nelichotivé slová. 10. decembra vymenoval novú vládu národného porozumenia na čele s Mariánom Čalfom a vzápätí abdikoval. Tým otvoril bránu Pražského hradu Václavovi Havlovi. „Od mladosti som veril svetlým ideálom socializmu,“ povedal pri svojom odchode. „Kde boli chyby, boli chyby ľudí, a nie základných myšlienok socializmu. Nevidím ani dnes vo svete lepšie základné myšlienky, základné orientácie. Preto im zostávam i naďalej verný.”

Komunisti opäť „čistili“ stranu. Medzi tými, ktorých vyhodili začiatkom roka 1990, bol aj Gustáv Husák. Napriek tomu zostal verný marxisticko-leninskej ideológii až do konca života. Zomrel v Bratislave 18. novembra 1991.

„Gustáv Husák bol predovšetkým chladnokrvný pragmatik s neukojiteľnou túžbou po moci. Jeho posadnutosť v tomto smere bola vždy všeobecne známa a postupne sa stala až legendárnou“, napísal o ňom Eduard Chmelár. „Možno aj vďaka svojej niekedy až chorobnej ambicióznosti zažil toľko, koľko by iným stačilo na desať životov.“