sliacky

Pred 195 rokmi sa v kaštieli v Dolnej Strehovej narodil jeden z najväčších maďarských básnikov Imre Madách. Ako priezvisko naznačuje, jeho rod mal slovenské korene.

O Imre Madáchovi, ktorého – vzhľadom na to, kde sa narodil, kde sa ukončila jeho životná púť a kde nájdeme aj jeho hrob – môžeme vnímať aj ako súčasť našej literárnej histórie, som pred niekoľkými rokmi pripravil rozhlasové pásmo. Teraz som ho narýchlo oprášil, aby som ponúkol základné informácie o tomto poetovi. Ukážky z jeho diela sú v preklade Ctibora Štítnického.

Začnem jednou z jeho básní s názvom Jesenný pocit, z ktorej cíti závan chladu, ktorý sprevádzal Imre Madácha po väčšinu života.

V dverách svojho domu

sedím v podjeseni,

na cestu sa chystá lastovičí kŕdeľ,

no smutno je mi.

Kraj je pustý, vietor

severák tu krúži,

odnáša so sebou zatúlané kvietky,

plam posledných ruží.

Keď ich uvidelo

švitorivé vtáča,

razom dospievalo a od žiaľu zmĺklo,

tiež odletí, zdá sa.

Ľahko sa mu lúčiť

s osuheľom polí,

kde je teraz pusto, kde len smútok kvíli

po úvratiach holých.

Ľahko mu je odísť,

lebo dobre tuší,

za hlbokým morom nájde svoje kvietky,

lebo nájsť ich musí.

Široké je more,

udržia ho krídla?

Modrie sa už v diaľke breh a či len mraky,

slabý záblesk bydla?

Vtáča švitorivé,

ty si druhom mojím,

ako ty som spieval pekné piesne jari

celým srdcom svojím.

Prišiel chladný vietor,

až mi dušu mrazí,

zvädli kvietky, lebo po ne prišli

srieň a prvý mrázik.

Žil som, kým som stihol

učiť sa aj zmierať,

prehrávať a strácať a z pustého žitia

na odchod sa zberať.

Osud nie je kliatbou,

ale požehnaním,

veď každý deň dáva kus radosti rovu,

kým zastaneš nad ním.

Aj ja sa chvejem,

darmo svetu tajím,

ako schnúci konár, ktorý túži odísť

do ďalekých krajín.

Oh, hlboký hrob je

a či breh náš v rade

so strateným kvetom, či tušenie, ktovie,

odkiaľ – kam a kade?!

Imre Madách sa narodil v Dolnej Strehovej v dnešnom Veľkokrtíšskom okrese. Či sa tak stalo 21. januára 1823, ako uvádzajú staršie zdroje, alebo o deň skôr, to azda nie je podstatné.

Dolná Strehová, známa dnes predovšetkým termálnymi kúpaliskami, má bohatú históriu, vrátane histórie kultúrnej a literárnej. Prvá písomná zmienka ju uvádza v roku 1251 pod názvom Strigoa. V tom čase bol na Starhore neveľký hrad. Do majetku Madáčovcov sa obec dostala v roku 1430. O pol storočia neskôr sa už v dokumentoch uvádza ako Strehowa. Dedina sa rozvíjala aj napriek tomu, že ju v roku 1552 zničili Turci a v ich moci bola až do roku 1593.

V tom čase začal v Dolnej Strehovej pôsobiť ako kazateľ Ján Rimaj, ktorý veršoval po maďarsky i po slovensky, a ktorý tu zomrel 11. decembra 1631. O osem rokov neskôr prišiel do Dolnej Strehovej za farára očovský rodák Štefan Pilárik, ktorý svoje osudy v tureckom zajatí zachytil v epicko-reflexívnej básni Sors Pilarikiana – Los Pilárika Štěpána. Po odhalení Vešeléniho sprisahania a následnom prenasledovaní protestantov v Uhorsku sa Štefan Pilárik ukrýval vo Veľkých Levároch a odtiaľ emigroval do Nemecka. Tam vydal aj svoju autobiografiu pod názvom Currus Jehovae mirabilis – Podivný voz boží.

V polovici 17. storočia vznikla v Dolnej Strehovej latinská škola, na ktorej zbieral v roku 1691 prvé vedomosti ďalší očovský rodák, vtedy sedemročný Matej Bel. Ako farár pôsobil v Dolnej Strehovej osvietenský básnik Ján Čerňanský a v roku 1716 sa tu narodil historik, profesor banskoštiavnického gymnázia Ján Severíni.

Imre Madách sa teda nenarodil do žiadneho kultúrneho vzduchoprázdna. Ba básnik mal svetlé príklady aj priamo vo vlastnej rodine, ktorej korene sú v slovenskom národe. Gašpar Madáč, novohradský slúžny a podžupan, písal po slovensky i po maďarsky satirické básne poloľudového charakteru. Kritizoval v nich opilstvo, ale i politické udalosti a náboženské prenasledovanie. Nachádzame ich v rukopisnom zborníku Kódex Jána Rimaja a Gašpara Madáča. Náboženské a príležitostné verše písal aj básnikov pradedo Ján Madáč.

Spomenúť hodno aj básnikovho starého otca, advokáta Sándora Madáča, ktorý bol podžupanom Novohradskej stolice a odhodlal sa aj na neľahkú úlohu obhajovať tzv. uhorských jakobínov. Práve on dal vybudovať v Dolnej Strehovej rokokovo-renesančný kaštieľ a klasicistický katolícky kostol.

Budúci slávny básnik sa teda narodil aj do hospodársky zabezpečenej rodiny, veď jeho otec bol bohatým veľkostatkárom a cisárskym komorníkom. Majetok s rozlohou šesť tisíc uhorských jutár zahŕňal lesy, lúky, pasienky i oráčiny. Otec mu však zomrel, keď mal jedenásť rokov, a o jeho výchovu sa starala prísna matka. Už od roku 1837 študoval nadaný Imre Madách v Pešti. Najprv filozofiu, potom právo. A písal prvé verše, ktoré sa stali vítaným oživením spoločenských večierkov.

Na jednom z nich sa Imre Madách zamiloval do Etelky Lónyayovej, kamarátovej sestry. Inšpirovala ho k 26 básňam, ktoré vydal za vlastné peniaze v útlej zbierke Kvety lutny. Už vtedy, hoci mal len 17 rokov, sa však uňho prejavovala lámka, ktorá ho sužovala celý život. Bolo to v čase, keď aj do konzervatívneho Uhorska zaviali nové revolučné vetry. Imre Madách sa stal nadšeným prívržencom Lajosa Kossutha. V tom nadšení píše drámy Commodus, Kráľovná Mária, Posledné dni Čáka a ďalšie. Námety pre ne hľadal zväčša v histórii a neskôr ich prepracoval. Ako 21-ročného zvolili Imre Madácha za sudcu župnej tabule, no zároveň sa dostane opäť do osídiel lásky. Výsledkom je nielen cyklus veršov Divé ruže, ale aj svadba s 18-ročnou Erzsikou Fráterovou. Mladý pár sa usadil v rodovej kúrii v Csesztve, kde na Nový rok 1848 prišiel na svet syn Aladár.

Rok 1848. Revolučný rok. Imre Madách je zväčša pripútaný na lôžko. Napriek tomu sa snaží plniť si svoje povinnosti hlavného vojenského komisára novohradskej župy. Do jeho kompetencie patrilo verbovanie, odvody, zásobovanie a transport národných gárd. V tom čase ukryli na madáchovskom majetku v Dolnej Strehovej veľké množstvo zbraní. Revolúcia sa predsa len citlivo dotkla Madáchovo života. Mladší brat Pál zomrel ako posol revolučnej vlády, pohana sa ušla aj bratovi Karolovi, ktorého svokra obesili. Najkrutejšie sa zachoval osud k milovanej sestre Márii. Ako vdova sa vydala za majora revolučnej armády Karola Balogha. Spolu s ním a so synom z prvého manželstva ich na úteku zo Sedmohradska zmasakroval rozzúrený, sfanatizovaný dav a ich telá hodil zožrať sviniam. Trestu sa nevyhol ani Imre Madách. Cisárski žandári objavili skryté zbrane a navyše vyšlo najavo, že pomohol  k úteku aj na smrť odsúdenému Kossuthovmu tajomníkovi Jánosovi Rákoczimu. V roku 1852 sa ocitol Imre Madách vo väzení v Bratislave a v Pešti. Dostal sa z neho 20. augusta 1853 pre nedostatok dôkazov.

Doma ho však čakala ďalšia rana. Jeho žena Erzsika si medzitým našla novú lásku a všetko smerovalo k rozvodu. Imre Madách sa vrátil v roku 1854 do rodného kaštieľa v Dolnej Strehovej. S ním sa sťahuje aj šesťročný syn Aladár a trojročná dcéra Jolana. Tretie dieťa zostalo u matky.

Keď sa mu ako-tak podarilo skonsolidovať svoj život, pustil sa Imre Madách do literárnej práce. Napísal komédiu Civilizátor, satiru na Bachov absolutizmus, a najmä svoje vrcholné diela: veršované drámy Tragédia človeka a Mojžiš.

Vo voľbách v roku 1861 sa Imre Madách opäť zapojil do politického života. 23. marca ho zvolili za poslanca Národného zhromaždenia, za čo sa v duchu svojho presvedčenia poďakoval z balkóna župného domu po maďarsky i po slovensky. V tom istom roku  – po počiatočných rozpakoch – si získala uznanie Madáchova Tragédia človeka, ktorá vyšla knižne 16. januára 1862. O dva týždne neskôr sa stáva Imre Madách členom prestížnej Kisfaludyho spoločnosti a nasledujúci rok aj Maďarskej akadémie vied.

 „V Tragédii človeka musíme vidieť nielen dielo pesimizmu, sklamania, skleslosti, ale musíme z neho vyčítať aj pátos, ktorý je povznášajúci aj vtedy, ak sú argumenty tohto vzdoru slabšie ako túžba. Tragédia neukazuje cestu do zasľúbenej zeme, iba si z útesu skazy žiada späť svojho hrdinu,“ napísal na margo vrcholného Madáchovho diela a ostrých polemík okolo neho maďarský literárny historik István Sőtér.

Vo svojej dráme vedie Madáč Adama a Evu dlhou históriou ľudstva. Nie je to len dielo básnické, ale aj mysliteľské, filozofické, často porovnávané s Goetheho Faustom. Dva mesiace potom, ako Imre Madách dopísal Tragédiu človeka, znova chytil do ruky pero, aby na papier položil druhé svoje kľúčové dielo – drámu Mojžiš. Na príklade známeho biblického príbehu ukázal, že sloboda a nezávislosť zostanú len prázdnymi pojmami, ak si ich nedokáže národ vydobyť. Pred tvárou faraóna Mojžiš ostro útočí na Židov, ktorí prišli so žiadosťou, aby im neboli upierané národné práva. Vzápätí sa dozvie, že sám má židovskú matku a s týmto poznaním postaví sa na čelo hrdého, no porobené národa.

Tragédia človeka i dráma Mojžiš priniesli Imre Madáchovi nielen slávu, ale aj neprajníkov, či skôr závistlivcov. Utiahol sa pred svetom do Dolnej Strehovej, kde mu robila spoločnosť prostá slovenská žena Borka, čo sa odráža aj na jeho poézii z tých rokov. Ešte stihol napísať úvahu O žene najmä z estetického hľadiska, zhrnul svoje básne do cyklov, no Bájny sen, inšpirovaný ľudovými povesťami, už nedokončil.

Žil som, kým som stihol

učiť sa aj zmierať,

prehrávať a strácať a z pustého žitia

na odchod sa zberať.

Kalendár ukazoval 4. október 1864. Opuchnuté nohy Imre Madácha neposlúchali, aj dych sa stával čoraz ťažším, srdce len s námahou vháňalo krv do  žíl. Ešte raz prebehol očami po testamente a vložil naň svoj podpis. A dve hodiny po polnoci, 5. októbra 1864, prichádza smrť ako vyslobodenie zo všetkých bolestí.

Imre Madách mal vtedy len 41 rokov. O dva dni neskôr ho pochovali na cintoríne v záhrade katolíckeho kostola. Pred 70 rokmi preniesli jeho telesné pozostatky na čestné miesto v parku dolnostrehovského kaštieľa, kde spí svoj večný sen a kde má aj dôstojný pamätník a v kaštieli pamätnú sieň.

V roku 1884 zaradilo Národné divadlo v Budapešti Madáchovu Tragédiu človeka do svojho repertoáru. Dráma Mojžiš mala premiéru v roku 1888 v Kluži. Do neľahkej úlohy preložiť vrcholné Madáchovo dielo do slovenčiny sa pustil v roku 1905 Pavol Országh – Hviezdoslav. Slovenské národné divadlo ho uviedlo po prvýkrát 11. decembra 1926. V hlavných úlohách sa vtedy predstavili Ján Sviták, Hana Meličková a Jozef Bezdíček. Madáchovo dielo priniesli slovenskému čitateľovi aj Valentín Beniak a Ctibor Štítnický. Zo Štítnického pretlmočenia vyberám báseň Môj hrob, ktorou symbolicky zatváram dvierka za životom a dielom Imre Madácha, ktorý – hoci bol básnikom maďarským – bol a je spojený so Slovenskom, predovšetkým s Dolnou Strehovou.

Prostú rakvu pripravte mi

z vonných dosák statných smrekov,

v ktorých hučal vzlykot búrky,

v ktorých znel hlas vtáčích spevov,

ktoré zeleň svojho šatu

nezhadzujú v krutej zime

ako básnik medzi ľuďmi

mladosť srdca v svojom čine.

Hrob môj nech je v šírom poli,

odkiaľ vidieť doďaleka.

Lúče slnka, nočné búry

nezabudnú na človeka.

Ľudské slzy boleli by,

či už pravé, či nepravé.

Duša moja nezaplače,

po živote túži stále.

Príroda mi bude žitím,

každý tlkot srdca zeme:

Trilky vtáčat – hmlisté rána –

lupňov ruží opŕchanie.

Malý kvietok skloní na hrob

svoju hlávku – pamätá si.

Počujem už škovránčí hlas,

moju pieseň spieva asi.

Víchrica keď zahrmoce,

zdá sa mi, že ľud môj vstáva,

účtujúci: z jeho hnevu

noc už cúva, svitá sláva.

Dlho budem takto snívať,

ale sen môj naplní sa

raz aj touto skutočnosťou.

Viem to dobre. Nemýlim sa.