sliacky

Pred 230 rokmi, 22. januára 1788, sa narodil v Londýne básnik George Gordon Noël Byron. Svojou tvorbou sa zaradil medzi najprednejších poetov romantického obdobia.

Rodovými aristokratickými koreňmi bol spojený so Stuartovcami a detstvo prežil v škótskom Aberdeene, kam sa matka presťahovala po predčasnej manželovej smrti. George mal vtedy len tri roky. Pre chorľavé a samotárske chlapča sa stali najväčším priateľom knihy, najmä cestopisy a historická spisba. Od pestúnky sa dozvedel mnohé škótske legendy a rozprávky. Mal desať rokov, keď mu zomrel bohatý bezdetný strýko a majetok i lordský titul odkázal práve synovcovi. To mu umožnilo absolvovať kvalitné štúdiá, vrátane politického práva na slávnej univerzite v Cambridgi.

Bol v druhom ročníku, keď priateľom a spolužiakom ponúkol svoje prvé básne Hodiny nečinnosti. Zatiaľ čo u svojich rovesníkov žal úspech, kritici sa mu vysmiali. V hneve na nich zareagoval satirou Anglickí bardi a škótski recenzenti, v ktorej neušetril vari žiadneho britského básnika. Neskôr sa im za tento výbuch spravodlivého hnevu ospravedlnil.

Nielen Francúzskom, ale celou Európou otriasla francúzska revolúcia, ktorá vyniesla na trón Napoleona. Mladý Byron sa aj v týchto neprajných časoch vybral na cesty po Stredomorí. Medzi dôvody patril aj útek pred narastajúcim počtom veriteľov. Zaujalo ho najmä Grécko. Po dvoch rokoch sa v roku 1811 vrátil do Anglicka, aby pripravil a vydal poetický denník z cesty – Putovanie Childa Harolda.

Svet neľúbil som, ani on mňa nie –

no lúčme sa jak slušní súperi;

chcem veriť v slová – to ich poslanie

byť skutkom, v nádej hodnú dôvery,

v cnosť, ktorá súcití a nemieri

len na krk vinníka…

V roku 1812 úspešne vystúpil na pôde parlamentu a dostal sa do výboru, ktorý dovtedajší trest smrti mal zmeniť na pokutu alebo väzenie. Byronovi lichotilo, že sa dostal do pozornosti verejnosti, že sa mu otvorili dvere do najvznešenejších salónov.

Osudné bolo jeho stretnutie s nevlastnou sestrou Augustou, ktorá si s ním rozumela lepšie ako s vlastným manželom a výsledkom ich vzťahu bola dcérka Elizabeth Medora. Rok na to sa však rozhodol povedať áno bohatej Anne Izabele Milbankovej, s ktorou ho spájal vzťah k poézii a básnickej tvorbe. Pre prelietavého Byrona to však bola hlavne príležitosť zbaviť sa nahromadených dlhov. Nebol to šťastný manželský zväzok. Byron ho vnímal ako voľné spolužitie, jeho žena sa ho snažila nasmerovať na lepšie chodníčky, zachrániť jeho dušu, neuvedomujúc si, že je v tomto smere bez šance na úspech. Koncom roka 1815 sa im narodila dcérka Augusta Ada, no tú už vychovávala sama v dome rodičov.

Pred rokom tak si s láskou prisahala –

„milovať, ctiť si“ v radosti aj v žiali.

Odzneli sľuby, pevné ako skala.

Tie teraz vidieť, za čo vlastne stáli.

Po škandalóznom rozvode v apríli 1816 Byron odišiel z Anglicka. Netušil, že sa do vlasti už nikdy živý nevráti.

V Belgicku sa zastavil na bojisku pri Waterloo. Bol rok po bitke, ktorá znamenala definitívny pád veľkého Napoleona.

… Ľud sa bil, aby jeden stroskotal,

či kvôli vláde spravodlivosti?

…

Nech ten, kto zvrhol leva, teraz ctí

si vlka? Zohne kolená, zrak skloní?

Nie! Najprv presvedč sa, keď pochváliť chceš tróny!

…

Inak sa nechvastaj, že jeden padol!

To potom slza márne ryla tváre

nad kvetmi Európy, keď klesli nadol

pod nohou škodcu, márne prešli v zmare

tie roky smrti, márne všetko staré

sa hnala zvrhnúť masa týraná

v tom očistnom a zjednotenom vare…

Vo Švajčiarsku mu robili spoločnosť rovnako rebelujúci básnik Percy B. Shelley a jeho priateľky Claire Clarimontová a Mary Godwinová. Spolu navštevovali hrad v mestečku Chillon, čo Byrona inšpirovalo k napísaniu básne Chillonský väzeň. Dal ju vraj na papier za dva dni. Vzťah ku Claire vyústil do narodenia dcérky Allegry, o ktorú sa snažil starať, no o matku nejavil záujem. Ďalšou ich zastávkou boli Benátky, kde spoznal 19-ročnú Terezu, ktorú nútili k vydaju za 60-ročného grófa. Ako bolo uňho zvykom, vzal si dievčinu pod svoju ochranu.

Rok 1822 bol pre Byrona zložitý. Jeho dielo Kain pobúrilo britskú spoločnosť, čo zhoršilo jeho vzťahy k vydavateľovi Murrayovi. Na jar ochorela dcérka Allegra a hoci jej zabezpečil kvalitného lekára, choroba ju položila do hrobu. V lete tragicky zahynul jeho básnický druh Shelley. S Terezou žil v Ravenne a v Janove a aby zahnal nostalgiu, začal sa viac zaujímať o politiku a diplomaciu. Zaujalo ho povstanie gréckeho ľudu proti osmanskej nadvláde. Naložil na loď strelivo, lieky a peniaze a začiatkom roka 1823 pristál v gréckom prístave Missslonghi. V romantickej mysli sa videl, ako padne v boji, no osud to zariadil inak. Vo februári 1924 dostal záchvat mŕtvice. Keď sa k tomu pridružilo silné prechladnutie a možno i malária, úsilie lekárov bolo márne. Lord Byron zomrel 19. apríla 1824 ako 36-ročný.

Gréci si lorda Byrona vážili a dosiahli, aby jeho srdce bolo uložené v Missolonghi. Telesné pozostatky odviezli do Londýna, no kvôli pochybnej morálke, ktorou sa v živote riadil, ho nemohli pochovať na čestnom mieste vo Westminsterskom opátstve, ale za účasti stoviek spriaznených duší v kostole sv. Márie Magdalény v Hucknalle. Do Westminstra sa dostala jeho socha až v roku 1969.

Byron žil dobrodružným životom. Neprejavilo sa to len striedaním mileniek a azda aj milencov. Miloval more a plávanie a jeho preplávanie Helléspontu (Dardanel) 3. mája 1810 sa vníma ako príklad prvých pokusov o diaľkové plávanie. Bol veľkým milovníkom zvierat. Svojho psa newfoundlandskej rasy s menom Boatswain ošetroval aj vtedy, keď sa nakazil besnotou, a nad jeho hrobom dal postaviť mramorový pamätník. Ako študent choval medveďa a vraj preňho požiadal univerzitu o vysokoškolské štipendium. Na svojom majetku, ale aj počas pobytu vo Švajčiarsku, Taliansku a Grécku choval nielen kone, psy a mačky, ale aj líšky, opice, orly, sokoly, pávy, husi, volavky a iné druhy zvierat a vtákov.

Byronova poézia odráža jeho život a pocity. Hrdina jeho básní túži síce po slobode i po sláve, koluje v ňom krv búrliváka a romantika, ale zároveň je jeho vnútorný svet plný melanchólie. Jeho dielo sa tak stáva romantickou výpoveďou vlastných pocit i nenaplnených cieľov. Verše sa snažil koncipovať tak, aby boli ľahko zapamätateľné, aby sa dostali do myslí ľudí a prebúdzal v nich nimi národné povedomie. Literárna história vníma Byrona ako tvorcu básnickej poviedky, ktorej nechýba dej, ale ani vlastné úvahy a pocity. Po Byronovi radi siahli aj naši romantickí literáti, ako boli Janko Kráľ alebo Ján Botto, či v českej literatúre Karel Hynek Mácha. V posledných rokoch vyšli jeho básne v preklade Jána Buzássyho a Zuzany Hegedüsovej.

Napriek krátkemu životu Byron zanechal po sebe dielo, ktorého podstatná časť bola preložená aj do slovenského alebo českého jazyka. Najznámejšou básnickou skladbou sa stal Chillonský väzeň, v ktorej najvýrečnejšie vyniká túžba človeka po slobode. Príkladom básnickej poviedky je Beppo z roku 1818. Spomenuli sme, akí pobúrenie vyvolala Byronova filozofická hra Kain, ktorej predchádzala hra Manfréd. Celkom vyšlo spod Byronovho pera osem hier.