Štúrovho nástupcu si vzala smrť v 26. roku života

Začiatkom októbra minulého roka sme si pripomenuli 200. výročie narodenia Benjamína Pravoslava Červenáka. No, pripomenuli… Skôr nie ako áno. Skúsil som pripraviť jeho obraz, naozaj skromný. Vmestil sa na 12 strán formátu A5 s primeranou veľkosťou písma. Na tlač by nebola treba horibilná suma. Oslovil som Maticu slovenskú, aj jeho rodnú obec Pliešovce, aj niektorých politikov, ktorí sa búchajú do pŕs, akí sú patrioti. Až na jednu odpoveď, ktorú nemôžem citovať, lebo by som porušil kódex, ani ťuk. Takže som to aspoň rozposlal priateľom, u ktorých som predpokladal záujem o vlastivedu a slovenské osobnosti. A tú teraz, keď si pripomíname 175. výročie Červenákovho úmrtia, ponúkam aj vám v plnom rozsahu. Koho zaujme, tak si to prečíta, koho nie, ľahko prejde na zaujímavejšiu stránku..

 

Ľudovít Štúr ako vedúca osobnosť slovenského národného hnutia v 1. polovici 19. stor. by nebol mohol vytvoriť veľké historické dielo bez rovnako nadšených a oddaných spolupracovníkov. Viaceré mená sa stali všeobecne známymi, napr. Jozef Miloslav Hurban alebo Michal Miloslav Hodža, ak máme spomenúť aspoň osobnosti, tvoriace vodcovský triumvirát v najrušnejších časoch – v revolúcii 1848 – 49. Oprávnene môžeme predpokladať, že by po ich boku vynikalo aj meno ich druha Benjamína Pravoslava Červenáka, keby ho osud príliš rýchlo, už vo veku 25 rokov, neodvial z tohto sveta do nenávratna. Žiaľ, vzhľadom na predčasné úmrtie i na dobu, v ktorej žil, nezachovala sa nám žiadna kreslená či fotografická podobizeň tohto významného štúrovského dejateľa.

 

Pliešovský rodák

 

Benjamín Pravoslav Červenák sa narodil 9. októbra 1816 v Pliešovciach. Bol teda o necelý rok mladší od Ľudovíta Štúra. Od otca Ondreja, učiteľa na miestnej latinskej škole, dostal základné vzdelanie, od matky Zuzany, rodenej Veselej, skromnosť, pracovitosť i úctu k materinskej reči.

 

Nadaný chlapec išiel študovať do Banskej Štiavnice, na ktorú – podľa tvrdenia Jozefa M. Hurbana – nespomínal v dobrom najmä kvôli maďarónskemu profesorovi poetiky a rétoriky Štefanovi Bolemanovi, ktorý mu dal pocítiť, že slovenčina nie je pre uhorského inteligenta vhodným jazykom. V jeho dobe však bola znalosť maďarčiny naozaj dôležitá pre každého obyvateľa Uhorska, preto Červenák pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Lučenci.

 

V centre Novohradu jeho mladou mysľou prenikli šípy hungarofilstva a do Prešporka na chýrne evanjelické lýceum prišiel v spoločnosti promaďarsky orientovaných kamarátov. Rýchlo sa však vymanil z ich obkľúčenia a po krátkej nedôvere zapadol do slovenskej družiny okolo Štúra a stal sa hlásateľom rovnoprávneho postavenia slovenského národa v uhorskej monarchii.

 

Štúr rozpoznal Červenákov talent, ku ktorému pridal usilovné štúdium a zapálenie pre študentský spolkový život, ktorý sa už netýkal len problémov súvisiacich so štúdiom, ale aj širších spoločenských otázok, medzi ktorými dominovala materinská reč a právo na jej užívanie v praktickom živote. Červenák si svojím vystupovaním a zanietenosťou získal Štúrovu dôveru. „Po jeho boku kráčajúc, osvojil si aj jeho energiu, priučil sa svedomitému plneniu svätej veci a tejto veci sa zasvätil,” napísal Jozef M. Hurban v Červenákovej biografii.

 

Na lýceu v trojjazyčnej Bratislave existovali tri spoločnosti mládeže, ktoré sa rozlišovali tým podstatným – jazykom zdedeným po predkoch. Najsilnejšia bola maďarská skupina, ktorá požívala najväčšiu náklonnosť vedenia lýcea, najmä v podobe profesora histórie a filozofie Michala Gregussa. Nemecká skupina, ktorú viedol profesor nemčiny, latinčiny a histórie Tobias Gottfried Schröer, bola málopočetná a nesnažila sa o vyhrocovanie národnostných sporov a treníc. Profesor Schröer vynikal nielen vedomosťami a pedagogickými schopnosťami, ale aj tolerantnosťou a humanistickým zmýšľaním, ktorým si získal úctu aj slovenských študentov. Tí boli od roku 1829 združení v Společnosti česko-slovanskej, pri ktorej zrode boli S. Chalupka, K. Štúr, S. Godra a D. Lichard. Jej oficiálnymi predsedami boli profesori, ale činnosť spoločnosti spočívala na pleciach voleného miestopredsedu. Z nich si získal najväčšiu autoritu Ľudovít Štúr, ktorý – po krátkom prerušení zapríčinenom nedostatkom financií – sa vrátil na lýceum študovať teológiu.

 

Spoločnosť si dala v prvých rokoch za úlohu prehlbovať v študentoch znalosti materčiny, aby ju mohli využívať pri neskoršom učiteľskom alebo kňazskom povolaní. Postupne však prerástla do ústavu, v ktorom sa šírili národné myšlienky a výchova. Na zasadaniach sa členovia prezentovali vlastnými literárnymi a historickými prácami, zdokonaľovali sa v rečníckom umení, pričom najčastejšie zneli verše Slávy dcery, ktorých autora Jána Kollára a jeho myšlienky všeslovanskej vzájomnosti mali štúrovci vo veľkej vážnosti, ale aj Hollého eposy a básne Mickiewicza a Puškina. Benjamín Červenák sa v prednáškach zameral na priblíženie histórie a literatúry juhoslovanských národov – Srbov a Chorvátov. K utužovaniu širšieho národného povedomia prispeli styky členov spoločnosti s mladými národovcami iných slovanských národov, predovšetkým českého. Tomu slúžili aj prázdninové cesty po domovine i okolitých krajinách. Pri nich nechýbali stretnutia s bývalými členmi, ktorí šírili slovenské a slovanské ideály v miestach svojho profesijného pôsobenia.

 

Výlet na Devín

 

Prázdninové cesty organizoval cestovateľský odbor a Ľudovít Štúr im prikladal veľký význam. Odbor organizoval aj výlety do okolia Bratislavy, „na hroby dávnej slávy”, kde – ako napísal Jozef M. Hurban – „sa zohreje duch náš k novým činom”, a vo svojich rozpomienkach na Štúra Hurban dodáva: „História pre národ živý je tým, čím svedomie pre človeka. Človek bez svedomia je koža biedna, daromná; národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.”

 

Najpamätnejšou sa stala vychádzka na staroslávny Devín na deň sv. Juraja, v nedeľu 24. apríla 1836. Hrad nad ústím Moravy do Dunaja, ktorý len 27 rokov predtým vyhodili do vzduchu napoleonskí vojaci, sa vnímal a vníma ako symbol ochrany slovenského národa a slovanstva vôbec pred prenikaním germanizmu. Vychádzka, na ktorú pozval Ľudovít Štúr najaktívnejších a najoddanejších členov, sa uskutočnila konšpiratívne za nevyhnutných bezpečnostných opatrení, keďže sa konala v čase, keď sa nad spoločnosťou zbiehali čierne mračná zo strany vedenia lýcea. Radikálnejšie aktivity, ktoré súviseli

s príchodom Štúra, totiž boli tŕňom v oku najmä maďarským profesorom, ktorí v mladých Slovákoch videli panslávov a aj taký výlet na Devín mohli vnímať ako útok na ich snahy o maďarizáciu Slovenska.

 

Rannými, ešte potemnenými, ospalými ulicami mesta prechádzali Štúrovi druhovia po dvoch – po troch a až v záhrade hostinca pod hradným bralom sa postretali, aby spoločne vystúpili na rumy Devínskeho hradu. V družine nemohol chýbať Benjamín Červenák. Pridal svoj hlas k rečníkom i spevákom. Hurban naňho spomína ako na mladíka „s tvárou nevýznamnou, ale s prenikavými ostrými očami a katónskeho vzozrenia”, a ako vyváženú hodnotí aj jeho reč, ktorá zaznela po Tomášikovej hymnickej piesni Hej, Slováci…

 

(Hurban slovo katónsky spomína dvakrát. Všeobecne sa vníma, že ide o prirovnanie k rímskemu štátnikovi Marcovi Porciovi Catovi, ktorý žil v rokoch 234 – 149 pred n. l. a bol vzorom prísnych mravov a múdrosti, čo naznačuje aj jeho prímeno catus – lat. múdry. Ale najmä v druhom vyjadrení sa núka aj spojitosť s maďarským slovom katona – vojak.)

 

Účastníci vychádzky na Devín si na pamiatku priniesli sľub, ktorý ich mal zaväzovať k ďalšej pronárodnej aktivite. Slávnostne prisahali, že si k svojim rodným menám budú pripisovať druhé – slovanské. Od tejto chvíle vchádza pliešovský rodák do našej národnej histórie ako Benjamín Pravoslav Červenák. A týmto slovanským Pravoslav sa poctivo podpisoval pod korešpondenciu so svojimi druhmi, ktorých oslovoval novými, slávnostne odprisahanými menami.

 

Štúrov nástupca

 

V roku 1836 spoločnosť vydala almanach Plody zboru učenců řeči českoslovanské prešporského. V ňom zhrnuli členovia spolku názory, myšlienky, poznatky z ciest, prejavili svoje literárne vlohy.

 

Keďže profesor Juraj Palkovič sa viac ako vedeniu Katedry reči a literatúry československej venoval vydavateľskej práci, vybral si za námestníka čerstvého absolventa lýcea Ľudovíta Štúra. S týmto návrhom súhlasil dištriktuálny konvent. Ocenil Štúrovu vynikajúcu znalosť latinského jazyka, v ktorom sa na lýceu prednášalo. Jeho vymenovanie za Palkovičovho námestníka bolo veľkým šťastím pre slovenských študentov, ktorým po úradnom rozpustení Společnosti česko-slovanskej v roku 1837 Štúr po dohode s Palkovičom poskytol prístrešie v Ústave reči a literatúry česko-slovenskej pri spomenutej katedre.

 

Na jeseň 1838 odišiel Ľudovít Štúr za ďalším štúdiom na univerzitu do nemeckého Halle. Ako jeho najvhodnejší nástupca sa ukázal Benjamín Pravoslav Červenák, ktorý ukončil lyceálne štúdiá. „Ústav pod jeho námestníctvom šťastne rozkvital,” spomína na túto časť Červenákovho života Jozef M. Hurban. „Hoci náš Pravoslav nemal tú kvetnatú výrečnosť, toho nahor hľadiaceho génia, tej impozantnosti, tej očarujúcej príťažlivosti, ktorými darmi Štúr duše uchvacuje, predsa jeho železná usilovnosť, jeho nepoškvrnená svedomitosť, jeho neustále bdenie nad horlivosťou, príčinlivosťou a mravnosťou Ústavu, jeho katónska prísnosť, karhanie a šomranie, keď sa nejaký, hoci aj ten najmenší neporiadok chcel zjaviť – nahradili Ústavu stratu milovaného a obdivovaného Štúra. So Štúrovým odchodom čiastočne vymizla poézia Ústavu, ale s Červenákom nastúpila zas akási tvrdosť

a abstraktnosť povinnosti. Pod ním už neoživovala Ústav tá očarujúca a násilne k sebe priťahujúca magnetickosť, ale všetko sa samo hnalo k tomu prostriedku nášho tušenia a chcenia. Splnenie povinnosti prinášalo odmenu prívetivého Štúrovho pohľadu, po ktorom každý túžil, no Červenák sa nikdy neuspokojoval a stále chcel ešte viac. Ťažko tomu mládež privykala, ale predsa privykla. Pod Štúrom všetka mládež horlila po jeho pochvale, pod Červenákom sa hnala k práci, aby nebola pokarhaná a ošomraná. Ale pod obidvoma bola základom túžba mládeže po poznaní seba, svojho ľudu a svojich povinností. V spoločnosti bol Červenák ducha veselého, ale vždy mal na mysli striedmosť, takže po dlhšom besedovaní a veselení rozháňal mládež od kratochvíle a upomínal na tie alebo ony práce, čo ostali na vykonanie. Keď sa stretol s tým, ktorému Ústav uložil nejakú prácu, hneď sa ho vypytoval, či to vykonal, alebo začal, alebo kedy to sľubuje splniť. Tým sa stalo, že všetko sa robilo na punkt. Beda potom tomu, kto by bol zanedbal, alebo premeškal, lebo aj pri desiatich príležitostiach to vždy pripomínal a tak každým okamihom preukazoval potrebu akurátne plniť všetky povinnosti.”

 

Mládež, ku ktorej Červenák stále vekovo patril, teda viedol k tomu, aby spoznávala ľud, z ktorého vyšla, a tým aby spoznávala aj samú seba, a aby okrem literárnej činnosti hľadala cesty, ktoré by ju priviedli k využitiu nadobudnutých vedomostí a skúseností v praktickom živote. Z tohto obdobia sa u Augusta Horislava Škultétyho zachoval odpis Červenákovej prednášky k histórii Slovanstva a v tom čase zredigoval správu o prešporskom evanjelickom lýceu. Verše písal len z povinnosti, hoci – ako napísal Jozef M. Hurban: „Básnikom síce Červenák nebol, ale v šťastných chvíľach rozveselenia v spoločnosti rád improvizoval satiry, ktoré neraz veľmi vtipne v najštipľavejšom sarkazme vyjavovali jeho hlboký hnev proti všetkým neprávostiam života a umenia.”

 

  1. P. Červenák spolu s Alexandrom Boleslavínom Vrchovským a Pavlom Všudyslavom Ollíkom založili tajný spolok Vzájemnost, ktorý si kládol za cieľ rozvíjať národno-osvetovú prácu nielen medzi študujúcou mládežou, ale i medzi vlastenecky orientovanou inteligenciou na vidieku a prostým ľudom. Združoval 15 mladých národovcov, medzi ktorými boli ďalšie neskôr známe osobnosti, ako M. M. Hodža, S. Chalupka, A. H. Škultéty, J. M. Hurban alebo Ctiboh Zoch. Červenák redigoval rukopisné Vzájemnostné listy, v ktorých si členovia vymieňali názory, vyjadrovali sa k spoločenským, kultúrnym a jazykovým problémom. Spolu s Vrchovským sa v máji 1839 stretol s predstaviteľmi českej mladej generácie, aby prehodnotili výsledky doterajšej spolupráce v kollárovskom duchu a hľadali formy budúcich spoločných česko-slovenských aktivít.

 

Na univerzite v Halle

 

Na jeseň 1839 sa Benjamín Pravoslav Červenák vybral v Štúrových stopách na univerzitu do Halle. Zameral sa na štúdium pedagogiky a filozofie, zdokonalil sa nielen v nemčine, ale aj v gréčtine, latinčine, taliančine, francúzštine a angličtine. Jeho knižnica sa napĺňala filozofickými a pedagogickými dielami klasikov.

 

„Čo robíme my?” hľadá odpoveď na otázku, ktorú jemu a Štúrovi adresoval Jozef M. Hurban. „Nuž – študujeme a vzdelávame sa, nakoľko nám to dovoľujú naše dary a spôsobilosti! Lebo sa to tu výborne dá robiť,” odpovedal v liste z 19. januára 1840 a v spomienkach sa vrátil aj do mladších banskoštiavnických a prešporských liet: „Tí naši professores philosophiae nemuseli, keď boli tu, iné robiť, než buršovať a lomnovať, a zvlášť ten môj bývalý B… (spomínaný profesor Š. Boleman, pozn. autora), lebo tí ľudia nepoznajú z pravej filozofie ani toľko ako ja z malabarčiny. Greguš bol predsa filozofickejšia hlava ako všetci ostatní, ale i tak nemal poňatia o najnovších pokrokoch vo filozofii. Ten sa tiež viac o maďarčinu a prostredníctvom maďaromanov o punče a karty staral než o najnovšie velikánske pokroky vedy. – My teraz prepisujeme pre nášho veľkého Slováka Šafárika Žalmy zo starého rukopisu česko-latinského z wittenbergskej knižnice a kladieme ich najskôr do 13. storočia. Naša reč bude opäť obohatená niekoľko sto starými slovami. Ľudovít zbiera pre neho do národopisnej mapy mená slovanských dedín v Lužici. Máme tu pri sebe i dvoch Slovanov z Lužice, bratov, ktorým dávame hodiny z českoslovenčiny. Často nám rozprávajú o neslýchane neľudskom zaobchádzaní Nemcov s Lužičanmi, o akom sa svetu ani snívať nemohlo. Staráme sa, aby sme čím viac takýchto správ zobrali: veru to budú výborné pomôcky na vylíčenie rázu týchto bohaprázdnych netvorov. Ó, brat, to sú hrôzy! Títo naničhodníci majú len na jazyku svoju Humanität; vedia sa ukryť pod plášť nevinnosti a iným rozličné hriechy vyčítať, lož a klamstvo roztrusovať; a my sme predsa takí nešťastní duchovia, že sa cez ich sklá, ich časopisy na beh vecí musíme dívať. Tí ľudia nevedia povedať slovo pravdy, píšuc o slovanstve. Sú to večne zaprisahaní nepriatelia všetkého, čo sa nazýva slovanským.”

 

Počas štúdií prekladal z nemčiny a doplnil vlastnými názormi a poznámkami Historii církve křesťanské ku potřebám školským i domácím, ktorá sa dočkala vydania v roku 1842 v slušnom, 5 000-kusovom náklade a bola rýchlo vypredaná. Pravda, opatrnosť velila, aby kniha vyšla bez mena autora.

 

U brata Karola v Bodoni

 

Na jeseň 1841 sa Červenák vrátil do vlasti naplnený plánmi, ale aj s podlomeným zdravím. Prístrešie našiel u brata Karola, učiteľa v dedine Bodoň (24 km od Ďarmôt). Obývali ju Maďari i Slováci, ktorí sa koncom 17. stor., po ústupe Turkov, prisťahovali zo Senohradu, Trpína, Krnišova, Seleštian, Žibritova a ďalších obcí Hontu a severného Novohradu, pričom nová generácia Slovákov čiastočne pokračovala v emigrantskej púti až na Dolnú zem.

 

(Mgr. Dana Krištofíková z Obecného úradu v Pliešovciach ma upozornila na chybu v Slovenskom biografickom slovníku, ktorý pripravuje a vydáva Matica slovenská. V ňom sa spomína len brat Ondrej. Benjamín mal však okrem Karola, u ktorého býval, aj ďalšieho brata Petra a z druhého manželstva jeho otca sestru Karolínu a bratov Ondreja a Ľudovíta. Z nich sa významnejšie zapísal do našej histórie Ondrej Červenák, narodený v Pliešovciach 7. decembra 1823, ktorý po absolvovaní štúdií hutníctva na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici a po študijnej ceste do vyspelých hutníckych centier v Anglicku a Belgicku pôsobil v banských podnikoch v Kremnici, Tajove, Kluknave a v Banskej Bystrici, od roku 1871 žil v Martine ako úradník sporiteľne, ale i ako pokladník Matice slovenskej a krátko tam redigoval Národné noviny. Vypracoval návrhy na vybudovanie železiarskeho priemyslu a naň nadväzujúci železničný systém

v Uhorsku, na zvýšenie splavnosti Dunaja reguláciou jeho koryta, ako aj na skvalitnenie uhorského námorného loďstva. V uhorskom parlamente ich predložil poslanec Viliam Pauliny – Tóth, no u svojich kolegov nenašiel pochopenie. V roku 1873 ich Ondrej Červenák vydal tlačou.)

 

„U brata žil vo voľných hodinách, ktorých síce bolo veľmi málo, dosť veselo, spievajúc často národné piesne, čo trvalo až do marca 1842,” spomína Jozef M. Hurban. „Potom ale hneď na tele miznúť (hynúť) začal, silu strácal, predsa však nerád počul, ak mu niekto jeho nemoc staval pred oči, stále ešte silno dúfajúc, že sa z choroby dostane. Najradšej hovoril o dôležitostiach svojho národa a ak natrafil na posmievačov národa alebo odrodilcov, veľmi ťažko to niesol, a k zaháľačom, zvlášť však k lenivým, nečinným kňazom mal odpor, trúdmi (trubcami) ich nazývajúc, ba s takými ani hovoriť si nežiadajúc. V marci, apríli a máji, až pokiaľ naveky nezaspal, denne klesal, ale piesne Cic, kozy…, Hej, Slováci atď. si predsa len každý deň zaspieval.”

 

Zrcadlo Slovenska

 

U brata Karola sa Benjamín Pravoslav Červenák snažil nájsť stratené zdravie a pritom čo najrýchlejšie dokončiť dielo, v ktorom chcel podať históriu Slovenska. Poňal ju od čias Veľkej Moravy až po vlastnú súčasnosť, pritom podčiarkol podiel Slovákov na významných udalostiach v dejinách Uhorska.

 

Červenákov spis Zrcadlo Slovenska vyšiel dva roky po autorovom predčasnom úmrtí. Spomienku na verného druha si tak uctil Jozef M. Hurban, ktorému podal pomocnú vydavateľskú ruku Ján Kadavý. Obaja dobre vedeli, že tento historicko-filozofický odkaz B. P. Červenáka bude mať – a aj mal – výrazný dopad na formovanie novej slovenskej národnej generácie a jej ideí.

 

Zrcadlo Slovensko sa skladá z ôsmich kapitol. Na začiatku opisuje obrazy slovenskej krajiny, vyzdvihuje jej krásy, prírodné bohatstvo, ale aj pracovitosť ľudu, ktorý ju obýva. Vyjadril v nej vieru, že ak sa všetky tie hodnoty využijú, Slovensko sa stane „krásnym klenotom Európy”. Za najvýznamnejšiu etapu v živote Slovákov považuje Veľkomoravskú ríšu. So zánikom samostatnosti Slovákov spája teóriu zmluvy s maďarskými kmeňmi. Podčiarkuje stáročnú účasť Slovákov na budovaní a obrane Uhorska, či už v čase mongolského vpádu v 1. pol. 13. stor., v účasti statných slovenských mladíkov v chýrnom čiernom pluku kráľa Mateja, alebo v obrane vlasti pri osmanskej expanzii. Vyzdvihuje významný podiel Slovákov na hospodárskom a kultúrnom živote krajiny. Napokon sa venoval najpálčivejším problémom vlastnej súčasnosti, vysvetľuje vývoj slovanského jazyka, teda v tom čase češtiny, a s ňou stúpajúce národné povedomie Slovákov, rozoberá ideológiu maďarského národného hnutia a snahu o pomaďarčovanie všetkých národov obývajúcich monarchiu. Vyjadril nádej, že „střední, to jest měšťanský, průmyslný, kupecký stav, tento pramen vzdělanosti, štěstí a pravého rozkvětu národů, náležitě se vyvine, že sedlský stav, dosavad pohaněný, podle pochopu svého zkvěte a své určení jak třeba pocítí a v obci dosáhne.”

 

Jozef M. Hurban do knihy, ktorá vyšla v roku 1844, napísal predhovor a Červenákov životopis a z jeho rukopisnej pozostalosti priložil návrhy na skvalitnenie pedagogického a výchovného systému, pri ktorého tvorbe vychádzal Benjamín Pravoslav Červenák z Komenského diela.

 

Nad hrobom Benjamína P. Červenáka

 

Pravoslav rád pobýval v záhrade, kde sa tešil z každej kvetinky, ktorú vypestoval. Tak tomu bolo aj v príjemný júnový deň, keď sa vrátil z Pešti, kde odovzdal priateľom posledné hárky svojho posledného rukopisu. Na druhý deň, 15. júna 1842, už nedokázal vstať z postele. „Ó, keby som vám mohol aspoň sedem rokov žiť a začaté práce dokončiť,” vyslovil posledné, žiaľ, už nesplniteľné prianie.

 

V mene druhov, ktorí do nadaného a vzdelaného mladého muža vkladali toľké nádeje, sa s ním rozlúčil Ľudovít Štúr (výber v preklade do súčasnej slovenčiny):

 

…teraz oplakávame Červenáka! Bol mladík dobrý, oddaný našim veciam, snaživý a pracovitý; lež on už dal tejto svojej lásky k našej veci, svojej snaživosti a pracovitosti pre jej rozkvet, aj zjavné, skutočné dôkazy, pretože začal pracovať na poli našej literatúry a rok zastával verejné povolanie námestníctva pri Ústave, ktorý nás všetkých vôkol seba, ako matka svoje dietky, zhromažďuje, vzdeláva… Akože, drahí krajania a priatelia, oslávime pamiatku zosnulého? Vari bolesťou a len prejavovaním bolesti? Konajme teda to, čo on mal pred sebou, dvojnásobnou usilovnosťou, a tak pamätník, ktorý si on počal stavať, dostaviame a našej budúcnosti prechováme.”

 

Jeho brat Karol zasadil pri Pravoslavovom hrobe dve lipy na znak toho, že tu odpočíva verný Slovan. Rastú, nerastú? Podľahli starobe alebo sa do nich zahryzla neľútostná sekera? Dedina Kétbodony je dnes čisto maďarská. Pri sčítaní v roku 2001 sa z 506 jej obyvateľov ani jeden neprihlásil k slovenskej národnosti, hoci korene niektorých siahajú do slovenského rodu.

 

„Nuž takýto bol náš Pravoslav a takýto nám zostane už naveky,” završuje J. M. Hurban biografiu svojho študentského a spolkového druha B. P. Červenáka a dodáva: „On už k tomu nič nepridá, ale ani svet nebude môcť z toho nič odňať. V tom je jeho duch, jeho podstata, jeho bytosť, čo nám po sebe zanechal; my sa v tom zhľadúvajme, v tom sa poznávajme, to za svoje uznávajme a ním začatú niť ďalej praďme. Lebo z tohto prúdu žitia všetkých lepších koristí človečenstvo, a v tejto niti, a v tejto reťazi, a v tomto stavaní žiť budeme naveky. Pokoj prachu tohto peknoduchého Slováka, sláva večná na zemi i na nebi duchu jeho.”

Ako prvý izoloval pôvodcu cholery

09.07.2018

Filippo Pacini, ktorý zomrel pred 135 rokmi, 9. júla 1883, vynikol ako lekár – anatóm. Napriek úspešným výsledkom výskumov sa svetskej slávy nedočkal. Pochádza z talianskeho mesta Pistoia, kde sa narodil 25. mája 1812. Chudobná rodina nadaného chlapca videla jeho budúcnosť v kňazskom povolaní s nádejou, že to dotiahne až na biskupský stolec. Všetko sa [...]

Posledný slovenský polyhistor

25.06.2018

Pred 175 rokmi, 24. júna 1843, sa narodil v oravskej dedine Jasenová pod majestátnym Chočom Ivan Branislav Zoch. V 19. stor. sa vedci už väčšinou špecializovali na úzky okruh problémov vo svojom odbore. Doba klasických polyhistorov pominula. Objavili sa však výnimky. Patril k nim Ivan Branislav Zoch, syn štúrovského dejateľa, evanjelického farára Ctiboha Zocha. Po [...]

Muž, ktorý zastavil Slnko a rozhýbal Zem

24.05.2018

máj 1543 bol posledným dňom v živote Mikuláša Kopernika, poľského matematika a astronóma, ktorý sa heliocentrickou teóriou odvážil protirečiť súdobým vedcom i cirkvi. Pochádzal z kupeckej rodiny v meste Toruň, kde sa narodil 19. februára 1473. Keďže v meste bola v tom čase nemecká väčšina, predpokladá sa, že rodové korene prinajmenšom po matke mal [...]

doktorka, lekárka

Pediatrička prišla do konfliktu s rómskymi pacientmi, odmietla ich registrovať

03.12.2024 18:30

Doktorka vyvesila na dvere ordinácie aj odkaz, po dohode s vedením mesta ho však onedlho odstránila.

Igor Matovič  / Jozef Pročko /

Možnosť skrátiť volebné obdobie aj referendom sa nezavedie. Plénum odmietlo novelu Ústavy z dielne matovičovcov

03.12.2024 18:13, aktualizované: 18:45

Novelizovať sa nebude ani zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Donald Trump, Emmanuel Macron

Trumpa pozvali na otvorenie katedrály Notre Dame. Zmieri sa s Macronom?

03.12.2024 18:00

Hoci je oficiálnou hlavou štátu stále Joe Biden, na slávnostnom otvorení obnovenej katedrály Notre Dame v Paríži bude USA reprezentovať jeho nástupca.

andrej babiš

Poslanci odmietli uznesenie k súdnemu zmieru medzi rezortom vnútra a Babišom

03.12.2024 17:55

Návrh predložila skupina poslancov parlamentu za opozičnú SaS.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 125
Celková čítanosť: 355354x
Priemerná čítanosť článkov: 2843x

Autor blogu

Kategórie