sliacky

„Prvý človek, ktorý si ohradil kus zeme a vyhlásil: „Toto je moje“ a našiel ľudí dosť hlúpych na to aby mu uverili, bol naozajstným zakladateľom civilizácie. Koľkých vojen, vrážd, koľkého utrpenia a hrôzy sme mohli byť ušetrení, keby sa našiel niekto, kto by strhol jeho plot a zvolal: “Nepočúvajte tohto samozvaného uchvatiteľa, ste stratení, ak zabúdate, že plody zeme patria všetkým, ale zem samotná nikomu.“

Autor týchto viet Jean-Jacques Rousseau sa narodil v Ženeve 28. júna 1712. Svojim filozofickým dielom sa výrazne podpísal pod vývoj spoločnosti, a to nielen vo svojom 18. storočí a nielen vo Francúzsku.

Narodil sa do rodiny hodinárskeho majstra, čo bolo v tom čase v Ženeve významné remeslo. Mal však len 13 rokov, keď úplne osirel a dospieval u príbuzných. Konvertovaním na katolícku vieru o dva roky neskôr si získal priazeň priazeň pani Françoise-Louise de Warensovej z mestečka Annecy. Hoci ju oslovoval „mamička“ predpokladá sa, že za 14 rokov, čo s ňou žil, sa z opatrovníčky stala milenka. Ako tridsiatnik sa vydal na potulky, na živobytie si zarábal ako lokaj, učiteľ, roľník, hudobník… Vystriedal vari tucet zamestnaní a najmenej toľko priateliek. V roku 1743 sa stal tajomníkom francúzskeho veľvyslanca v Benátkach, ale ani tam nevydržal ani rok a aby neskončil za mrežami, musel z mesta zutekať.

O dva roky neskôr konečne našiel ženu svojich snov, o desať rokov mladšiu Terezu Levasseurovú. Napriek tomu, že nevynikala inteligenciou, Rousseau bol s ňou spokojný a ona s ním vydržala celé tri desaťročia a bola aj pri jeho smrteľnej posteli. Údajne mali spolu päť detí, ale tie akoby v živote uznávaného filozofa nehrali dôležitú úlohu – po narodení ich dal do parížskeho sirotinca. Vraj na ich výchovu nemal čas ani peniaze.

Napriek tomu, že Rousseauov pohľad na svet bol skeptický, pozornosť vzbudil svojimi ideami návratu k prírode. V kultúrnom vývoji človeka videl jeho degeneráciu a za najväčší problém spoločnosti pokladal majetkovú nerovnosť. Tým si získal na svoju stranu väčšinu spoločnosti, čo vyvrcholilo v revolúcii v roku 1789, ktorá však veľmi rýchlo zožrala svoje deti a vyniesla na cisársky trón Napoleona. Myšlienky Rousseaua ako obhajcu chudobných ovplyvnili nielen romantikov, ktorí verili v sociálnu spravodlivosť, ale aj ďalšie filozofické smery, vrátane marxistov. Tvrdil, že človek je od prírody dobrý tvor, na vine je spoločnosť, ktorá ho pokazila: „Človek sa narodil ako slobodný, ale všade je v okovách. Ten, kto sa považuje za pána ostatných, stáva sa väčším otrokom než oni sami.“ Vládu nad dobrom i zlom má v Rousseauvom vnímaní sám človek, len sa nesmie vzdať slobody. „Vzdať sa slobody znamená vzdať sa svojej ľudskej hodnoty, svojich ľudských práv a dokonca i svojich povinností,“ napísal a veru aj po viac ako dvoch storočiach nie je dôvod jeho slovám neveriť.

Vo svojej filozofii vychádzal z poznania prírody. Prirodzenou ľudskou vlastnosťou, ktorá človeka odlišuje od zvierat, je schopnosť zdokonaľovať sa a slobodne konať. Musel smutne skonštatovať, že práve táto vlastnosť je prameňom ľudského nešťastia. „Vzdať sa slobody znamená vzdať sa ľudskosti.“ V Rozprave o politickej ekonómii pokladá vlastnícke právo za najposvätnejšie zo všetkých občianskych práv a v istom smere ešte dôležitejšie ako samotná sloboda. „Nič nie je jemnejšie ako človek vo svojom prirodzenom stave, keď ho príroda stavia rovnako ďaleko od tuposti zvierat, aj od neblahého osvietenstva kultúrnych ľudí, keď ho núti zároveň inštinkt i rozum, aby sa bránil zlu, ktoré mu hrozí, a keď ho prirodzený súcit zdržuje, aby niekomu ubližoval bez príčiny, aj keď mu ublížili, pretože podľa zásady učenca Locka nemôže byť bezprávie tam, kde nie je vlastníctvo.“ Dospel k záveru, že všetko dianie sa odvíja od politiky, od formy vlády, ktorú si národ zvolí. Tu sa zrodila jeho idea rovnosti, ktorá sa stala mottom francúzskej revolúcie v roku 1789.

Posledné dni Jeana-Jacquesa Rousseaua sú obostreté rúškom tajomstva. V roku 1778 ho vzal do svojich služieb markíz de Girardin na panstve v Ermenonville neďaleko Paríža, kde zomrel krátko po oslave svojich 66. narodenín, 2. júla 1778. Hovorí sa, že nešlo o prirodzenú smrť, ale možno o vraždu. Markíz dal odliať jeho posmrtnú masku, dôstojne ho pochoval a o dva roky nato dal na jeho hrob postaviť pamätník. Revolucionári z roku 1789, ktorých Rousseau inšpiroval, dali jeho telesné pozostatky previezť do Paríža a uložili ho do Panteónu najvýznamnejších osobností Francúzska.