sliacky

Pred 85 rokmi, 12. júla 1932, zahynul pri leteckom nešťastí Tomáš Baťa, jeden z najúspešnejších podnikateľov medzivojnového obdobia, ktorý sa  zapísal aj  do priemyselného rozvoja Slovenska. „Nemôže byť bohatstvo tam, kde sú ľudia zamestnaní vzájomným podvádzaním, kde nemajú čas na vybudovanie hodnôt, teda na vytvorenie bohatstva,“ hovoril.

Tomáš Baťa sa narodil 3. apríla 1876 v Zlíne a v rodnom meste urobil prvé kroky na ceste, ktorá ho priviedla medzi najväčších podnikateľov sveta.

Zdedené remeslo

Tomáš Baťa mal obuvníctvo v génoch. Už v roku 1580 sa spomínajú jeho predkovia, ktorí sa živili ako ševci. Detstvo nemal jednoduché. Mal len osem rokov, keď mu umrela matka. O dva roky neskôr sa jeho otec oženil druhý krát a celá rodina sa presťahovala do Uherského Hradišťa. Ako 12-ročný už dokázal vlastnými rukami vyrobiť topánky a aj ich predať. Proti vôli otca sa rozhodol odísť do Prostějova, kde sa zamestnal v továrni na výrobu strojov, ktoré veľmi uľahčovali prácu obuvníkov. Priveľký záujem vzbudil u zamestnávateľa oprávnené obavy, že mu vyrastá zdatná konkurencia, a tak dostal výpoveď.

Vrátil sa domov, ale s otcom nenašiel spoločnú reč. Bez peňazí hľadal záchranu o sestry Anny, ktorá bývala vo Viedni. S jej pomocou si otvoril dielňu, ale keďže nemal úradné povolenie vykonávať remeslo, opäť mu nezostalo nič iné, ako sa vrátiť do Uherského Hradišťa a predávať otcove topánky.

Ťažké začiatky

Keď dovŕšil 18 rokov s bratom a sestrou urobili rozhodný krok: prinútili otca, aby ich vyplatil z rodinného podniku. Peniaze stačili na to, aby si v Zlíne otvorili obuvnícku živnosť ohlásenú na staršieho brata Antonína.

Na odber išla najmä valašská prešívaná obuv a museli zamestnať desať obuvníkov. Neskúsenosť v podnikaní však rýchlo pocítili na vlastnej koži. Po roku zostali na dne zaťažení dlhmi. Tomáš sa zaťal. „Čoskoro si ma práca podrobila celého,“ zaspomínal si na ťažké začiatky. „Všetko požehnanie môjho života počalo sa tohto dňa. Pochopil som svoju pochabosť v napodobňovaní lenivých ľudí, či pánov či nepánov. Vykonávaním všetkých robotníckych prác našiel som cesty, ktoré viedli k úspore materiálu aj zjednodušeniu robotníkovej práce… Suroviny som nosil na chrbte z otrokovickej železničnej stanice od polnočného vlaku, desať kilometrov do Zlína. Do rána som s jedným robotníkom narezal materiál a ten ráno vydal zamestnancom. Tí pracovali vo dne v noci, až bolo dielo hotové. Potom zase robotníci vyspávali a ja som išiel v noci odviezť tovar, doviezť novú surovinu a aj peniaze na výplatu… Sám som nakupoval materiál, sám ho porezal, alebo strihal, sám rozdelil medzi robotníkov, sám prijal a prezrel pár po páre, sám vyplatil robotníkov, sám vykonal všetko knihovanie a vyúčtovanie…“ Táto drina sa odrazila na jeho zdravotnom stave, keď kvôli zničeným žilám na nohách takmer ochrnul.

Na trhu sa presadil „baťovkami“

Do leta 1896 sa mu podarilo zbaviť dlhov. Hrozila však ďalšia pohroma. Firma Koditsch a spol., v ktorej mali Baťovci uložené zmenky, skrachovala. Zatiaľ čo Tomášovho otca to zruinovalo, on sa opäť nevzdal. Všimol si, že mnoho ľudí chodí bosých, lebo si nemohli kúpiť topánky z drahých materiálov a vyrábaných neraz až štyri dni. Začal produkovať „baťovky“ – topánky z lacného plátna, s koženou podrážkou a špičkou. Vsadil peniaze do reklamy a aby stíhal vyrábať, zakúpil v Nemecku šijacie stroje s ručným pohonom.

V tom čase zohrala dôležitú úlohu jeho sestra Anna, ktorá prevzala a riadila ekonomiku rozbiehajúceho sa podniku až do svojho vydaja v roku 1898. Po postavení železnice do Vizovíc sa firma Baťa presťahovala do novej budovy, v ktorej v roku 1900 mohol zamestnať až 120 ľudí.

V roku 1905 vycestoval zbierať skúsenosti do USA. Nevrátil sa s prázdnymi rukami. Priniesol skúsenosti, plány na výstavbu továrenského komplexu i nové stroje. Dôraz kládol na kvalitu práce, za nepodarky dával pokuty a keď sa robotníci rozhodli štrajkovať, Baťa to vyriešil radikálne: všetkých prepustil a zamestnal nových.

V roku 1908 brat Antonín podľahol tuberkulóze a Tomáš sa stal jediným vlastníkom firmy T&A Baťa. O baťovky bol stále väčší záujem a 350 zamestnancov už nestíhalo vyrábať. Potreboval ďalších, no v Zlíne ich už nenašiel. Na prilákanie ľudí zo vzdialenejších miest dal Baťa postaviť tehlové domy, v ktorých poskytol zamestnancom bývanie. V pracovných zmluvách mali stále prísne odseky, hovoriace o pokutách za nekvalitnú alebo nedochvíľnu robotu.

Z ďalšej cesty do USA sa vrátil nadšený pásovou výrobou, ktorú videl vo Fordovej automobilke. Neváhal ju zaviesť vo svojom podniku. Prísny bol aj na manažment, ktorý musel ovládať výrobu topánok nielen teoreticky, ale aj prakticky a ako dôkaz musel každý manažér raz za mesiac vyrobiť vlastnoručne jeden pár topánok.

Vojna – veľký biznis

V roku 1912 sa Tomáš Baťa oženil a o dva roky neskôr sa mu narodil jediný syn, ktorý dostal po otcovi meno a neskôr aj firmu. Na obzore bola prvá veľká vojna 20. storočia a Baťa veľmi rýchlo pochopil, že je to preňho čas na veľký biznis. Hneď na začiatku vojny dostal od rakúsko-uhorskej armády objednávku na výrobu 50 000 bagančí. Počet zamestnancov mohol zdvojnásobniť a oni mu boli vďační nielen za prácu, ale aj za to, že sa takto vyhli frontu. Denne odvážali z Baťovej fabriky okolo 6 000 párov obuvi. Väčšina skončila na nohách vojakov. Odhaduje sa, že obul asi polovicu cisársko-kráľovskej armády. Baťa okrem ďalšieho rozširovania a zveľaďovania podniku začal otvárať vlastné predajne nielen v Zlíne, ale aj v Prahe, vo Viedni a v ďalších mestách.

Povojnovú krízu riešil Tomáš Baťa tým, že svojim zamestnancom zriadil osobné účty, aby mal k dispozícii financie. Toto opatrenie nemohlo mať dlhodobejší charakter. Baťa potreboval vypratať preplnené sklady. Zariskoval – znížil ceny. Samozrejme, že tým musel znížiť aj mzdy, ale to sa snažil kompenzovať zľavami pre zamestnancov v jeho predajniach. V krízovej situácii musel prepustiť viac ako polovicu z asi 5 000 zamestnancov, čo viedlo k štrajkom. Vyčítali mu, že nízkymi cenami zlikvidoval mnohé malé podniky, v ktorých prišlo o prácu okolo 25 000 obuvníkov. Lacné topánky však znova ovládli trh a firma BAŤA mala v roku 1923 až 112 predajní. Predával za „baťovské“ ceny, teda s deviatkou na konci. A postupne odkupoval lacné, skrachované firmičky.

Z povojnovej krízy vyšiel poučený a posilnený. V roku 1923 sa pod heslom „Chcem pracovať pre všetkých, bojovať proti biede“ sa zapojil do komunálnych volieb a stal sa zlínskym starostom.

Dôraz kládol na kvalitnú a včasnú prácu

Vo firme sa riadil heslom „Nehovor mi, že to nejde – povedz mi, že to nevieš“. Aby zvýšil kvalifikovanosť zamestnancov, ktorých mal už opäť viac ako 5 000, ponúkol im vyučovanie vo večernej škole. Absolventi Baťovej školy práce nemali problém získať zamestnanie aj v iných podnikoch, ale väčšinou ostali verní firme, ktorá im dala nielen prácu, ale i vzdelanie a bývanie, a vďaka získanej kvalifikácii stúpali v kariérnom rebríčku. Načrtol si plán, podľa ktorého malo vyjsť z pásov podniku denne až 100-tisíc párov obuvi. Po roku sa ukázalo, že kvalitní pracovníci dokázali vyrobiť dvakrát toľko. Postupne rozplánoval výrobu nie na rok, ale na každý deň. Priam revolučnou inováciou bolo vytvorenie samosprávnych dielní, čo sa odrazilo na ďalšom zvýšení kvality. Zamestnancov nenazýval robotníkmi, ale bral ich ako spolupracovníkov a snažil sa o to, aby si každý zarobil na slušné živobytie. „Budovy, to sú hromady tehál a betónu. Stroje, to je veľa železa a ocele. Život tomu dávajú až ľudia,“ zdôrazňoval.

Baťa sa z obyčajného obuvníka vypracoval na štvrtého najbohatšieho človeka v medzivojnovom Česko-Slovensku. To nemohlo ujsť pozornosti komunistov, ktorí v ňom videli len a len krutého vykorisťovateľa, hoci jeho firma dávala robotu už nielen v Čechách a na Morave, ale aj na Slovensku v Nových Zámkoch a Bošanoch.

V roku 1931 sa firma zmenila na akciovku s dcérskymi spoločnosťami v mnohých krajinách Európy i v Indii a s asi 2 500 predajňami v desiatkach štátov všetkých kontinentov. V roku 1932 pracovalo v Baťových závodoch a predajniach 31 235 ľudí. V Zlíne zriadil vlastné filmové štúdio, ktoré spočiatku slúžilo na natáčanie reklamných spotov, neskôr prerástlo na známe filmové ateliéry. V meste postavil nielen byty pre svojich zamestnancov, ale aj nemocnicu, sociálny ústav, najväčšie kino v strednej Európe, hotel… Dbal pritom, aby toto vzmáhajúce sa priemyselné mesto malo dostatok zelene, čím sa stalo vzorom pre mnohé mestá nielen vo vtedajšom Česko-Slovensku, ale aj v iných krajinách Európy. Rieku Moravu spojil s Otrokovicami kanálom, ktorý dodnes nesie Baťovo meno. Po jeho smrti dostavali „Baťov mrakodrap“, vtedy údajne najvyššiu betónovú stavbu Európy, ktorá bola riadiacim centrom výrobno-obchodného komplexu a dnes – po rekonštrukcii – je sídlom krajského úradu.

Tragická smrť

12. júla 1932 chystali otvoriť novú pobočku „Českého topánkového kráľa“ vo švajčiarskom mestečku Möhlin na brehu Rýna. Baťa sa chcel otvorenia osobne zúčastniť. Napriek hmle trval na tom, aby jeho pilot odštartoval z firemného letiska v Otrokoviciach. Lietadlo však o niekoľko minút havarovalo. Príčina nehody nie je jasná. Jedna z verzií hovorí, že pilot sa snažil vyhnúť elektrickému vedeniu a zachytil krídlom budovu papierne alebo píly v areáli Bahňák. Druhá verzia predpokladá, že pilot sa nedokázal v hmle zorientovať a havaroval pri pokuse núdzovo pristáť.

„Iní a povolanejší vám pripomenú Tomáša Baťu ako organizátora, dobyvateľa a budovateľa z najúspešnejších,“ napísal Karel Čapek v Lidových novinách. „Rád by som na ňom vyzdvihol stránku skromnejšiu, aj keď bez nej by nebol tým veľkým Baťom. Bol to muž, bol z ľudí, ktorým sa s obľubou hovorí stopercentný muž. Silný a azda trochu bezohľadný; a predovšetkým optimista. Muž úplne nepodlomený akoukoľvek nedôverou v seba, človek nerozpoltený, ktorý nemelie naprázdno, ale silnými zubami sa prehrýza cez problémy, ktoré ležia v línii jeho záujmu. Preťať gordický uzol je výkon málo subtílny, ale otvára cestu tomu, kto sa nechce nechať zastaviť.“

Baťov odkaz

Podľa závetu po tragickej smrti prevzal vedenie firmy nevlastný brat Ján Antonín a po ňom Tomáš Baťa jun. BATA je dodnes jedna z najznámejších obchodných značiek. „Obúvame svet“ – motto či reklamný slogan firmy, ktorá dnes sídli v Kanade, vôbec nie je nadsadené. Dnes zamestnáva okolo 70 000 ľudí a svoje topánky predáva v asi 4 600 obchodov, v ktorých obslúžia denne až milión zákazníkov.

Ekonómovia a historici vidia Baťov úspech v túžbe podnikať, v odvahe riskovať, v prijatí amerického veľkofiremného vzoru, v sebestačnosti a diverzifikácii výroby (investoval do veľkostatkov, aby zásobil svojich zamestnancov potravinami, do lesov, hnedouhoľných baní, elektrární, do chemických podnikov, v ktorých sa nevyrábali iba gumáky a podpätky, ale aj plynové masky alebo pneumatiky), v expanzii na zahraničný trh, vo viere v modernú techniku a vo svojich pracovníkov, čo sa odrazilo na precíznom odmeňovaní, ako aj v tom, že si všímal aj sociálnu stránku a mesto, v ktorom stálo srdce a mozog jeho firmy. „Vo svojom životnom diele zvíťazil preto, že mu išlo o viac než len o úspech v obchodnom a priemyselnom podnikaní. Usiloval o vytvorenie životného štýlu človeka v priemyselnej civilizácii,“ napísal v kanadskom exile jeden z Baťových mužov Antonín Cekota.