sliacky

Pred 235 rokmi, 15. júla 1782, zomrel v Bologni jeden z najslávnejších spevákov 18. storočia Farinelli. Že vám to meno nič nehovorí? Doteraz ani mne. Zaujalo ma, ako sa k svojej sláve dopracoval, či skôr čo pre ňu obetoval.

Carlo Broschi, ako znelo občianske meno operného speváka Farinelliho, sa narodil 24. januára 1705 v talianskej Apúlii. Starší brat Riccardo sa stal diplomatom i hudobným skladateľom. Aj malého Carla zaujímala hudba a vynikal v speve. To sa mu stalo osudným. V tom čase ženy ešte nemali prístup na scénu. Nahrádzali ich muži, ktorí – aby spievali ako ženy – sa už v detstve podrobili kastrácii. A to sa prihodilo aj asi sedemročnému Carlovi.

Sotva to mohlo byť jeho rozhodnutie, však bol ešte dieťaťom. A určite nebol jediným, ktorého takto obrali o ľudskú dôstojnosť a nie každý naplnil sen rodičov o „zázračnom dieťati“. Kastrácia zabránila mutácii, no zároveň chlapcovi zostal veľký hlasový rozsah. Celé desaťročie sa zdokonaľoval u kvalitného hudobného pedagóga Nicola Porporu a ako 15-ročný sa prvýkrát objavil na javisku v opere, ktorú zložil jeho učiteľ. „Il ragazzo“ – chlapček – ako ho prezývali nadšení diváci, zažiaril a otvorila sa mu cesta na najvýznamnejšie európske operné scény. V Londýne si ho kráľovský dvor podržal celé tri roky. Podstatne viac – až 25 rokov – pobudol v Madride, z toho celé desaťročie spieval kráľovi Filipovi V., údajne aby mu pomohol vyliečiť sa z melanchólie. Asi sa mu to podarilo, lebo kráľ ho vymenoval za ministra, pravda, bez toho, že by mu určil rezort a bez akýchkoľvek právomocí. Nový kráľ Ferdinand VI. bol skromnejší: urobil z Farinellu len riaditeľom divadiel v Madride a v Aranjueze a pasoval ho na rytiera. V roku 1759, po nástupe Karola III., sa vrátil do Talianska a zvyšok života prežil v spoločnosti svojho priateľa Pietra Metastasia v meste Bologna, kde sa 15. júla 1782 zavŕšila jeho životná púť.

Bol slávny. O sopranistovi Farinellim sa šírili priam legendy: vynikal farbou hlasu, zvládol rozsah tri a pol oktávy a na jedno nadýchnutie vraj dokázal vydať zo seba 150 tónov, alebo udržať jeden tón viac ako minútu. Ale stálo to za takú obeť? Kastráciu nádejných spevákov zakázali v Taliansku až v roku 1870.

Farinelliho život sa pokúsil priblížiť režisér Gerard Corbiau vo filme, v ktorom znela hudba Farinelliho súčasníkov. Kde však vziať nevykastrovaného speváka, ktorý by zaspieval jeho party? Technika však pokročila. Režisér angažoval kontratenora D. L. Ragina a sopranistku Ewu Mallas-Godlewskú a o zjednotenie farby hlasu sa postaral počítač.