sliacky

25. augusta 1912 sa v sárskom mestečku Neunkirchen narodil Erich Honecker, ktorý sa do histórie zapísal ako vodca socialistickej časti Nemecka. Po zjednotení krajiny zvolil útek do Moskvy, no ruská vláda ho vydala nemeckým orgánom, ktoré ho vinili za zločiny v čase studenej vojny, vrátane zodpovednosti za smrť 192 ľudí, ktorí sa pokúšali ujsť na Západ. Zomrel na rakovinu v chilskom exile 29. mája 1994.

Bol synom baníka a už ako 14-ročný sa zapojil do činnosti Ligy mladých nemeckých komunistov, z ktorej po troch rokoch prešiel medzi dospelých vyznávačov Marxovho učenia. Na živobytie si zarábal ako pokrývač. Po absolvovaní Medzinárodnej Leninovej akadémie v Moskve sa plne oddal komunizmu a politike.

Po návrate do Nemecka ho nacistický režim poslal do väzenia, z ktorého sa dostal až na konci vojny. V roku 1946 sa podieľal na formovaní Slobodnej nemeckej mládeže (FDJ) a stal sa predsedom tejto organizácie. Po vzniku Nemeckej demokratickej republiky (NDR) stúpal po politickom rebríčku a stal sa členom politbyra, kde mal na starosti vojenské a bezpečnostné otázky. Z tejto pozície má podstatný podiel na vybudovaní Berlínskeho múru v roku 1961. O 10 rokov neskôr nahradil Waltera Ulbrichta na čele Zjednotenej socialistickej strany Nemecka (SED) a keď ho v roku 1976 zvolili za predsedu Štátnej rady NDR, stal sa vodcom celého východného, socialistického Nemecka.

Na jednej strane historici a politici nepopierajú Honeckerov podiel na zvýšení životnej úrovne východonemeckého obyvateľstva v porovnaní s inými socialistickými štátmi, na druhej mu vyčítajú potláčanie akejkoľvek kritiky a predovšetkým ho vinia za smrť stoviek ľudí, ktorí sa pokúsili dostať do západného sveta cez Berlínsky múr a prísne stráženú vnútronemeckú hranicu. V septembri 1987 ako prvý a posledný najvyšší predstaviteľ NDR navštívil Nemeckú spolkovú republiku, no odmietal snahy o opätovné zjednotenie krajiny.

Pre Ericha Honeckera bola charakteristická oddanosť Sovietskemu zväzu. Túto jeho orientáciu naštrbil príchod Gorbačova k moci. Po demonštráciách a zvyšujúcich sa útekoch občanov NDR na západ sa dostal pod tlak nastupujúcej generácie nemeckých komunistov a 18. októbra 1989 prepustil svoje miesto Egonovi Krenzovi.

V revolučných dňoch, ktoré viedli k zjednoteniu Nemecka, našiel azyl na sovietskej vojenskej základni neďaleko Berlína, odkiaľ spolu s manželkou Margot, takisto oddanou komunistickým ideám a ministerkou školstva, ušiel do Moskvy. Bývalí kamaráti sa však k nemu obrátili chrbtom a Boris Jeľcin ho vrátil do Nemecka, kde naňho čakal súdny proces. Okrem iného ho vinili zo smrti 192 ľudí, ktorí boli zabití pri pokuse o útek z NDR. Vzhľadom na vek a ťažkú chorobu sa vyhol mnohoročnému väzeniu, dostal milosť a posledné dni života prežil u dcéry Sonji v Santiagu de Chile, kde zomrel 29. mája 1994.

Erich Honecker až do svojich posledných dní veril v budúcnosť socializmu. Na začiatku roku veľkých zmien, v januári 1989, tvrdil, že Berlínsky múr bude stať možno 50, možno aj 100 rokov, dokiaľ bude potrebný, a 7. októbra 1989 sa dostala na verejnosť jeho rýmovačka „Den Sozialismus in seinem Lauf hält weder Ochs noch Esel auf – Žiadny vôl alebo somár nemôže zastaviť budovanie socializmu.“

Nuž, dovolím si napísať, že to neboli ani voly ani somáre (alebo v prenesenom slova zmysle somári), čo zastavili budovanie socializmu. Na druhej strane sa mi tlačí na jazyk, že ak budú novodobí vodcovia postupovať tak somársky (nemyslím tým len tvrdohlavosť), ako sa im to neraz pritrafí, tak ľahko môžu vyplávať na povrch noví budovatelia socializmu a komunizmu.