Opíjajte sa bez ustania! Vínom, poéziou alebo cnosťou. Čím chcete!

31. augusta 2017 09:15, Prečítané 5 460x, sliacky, Nezaradené

Charlesa Baudelairea, jedného z „prekliatych francúzskych básnikov“, považujú za významného predstaviteľa moderny. Predovšetkým sú to jeho básne v próze, ktoré si získali medzi čitateľmi veľkú obľubu. Zomrel v Paríži v posledný augustový deň roku 1867, teda pred 150 rokmi.

Charles Pierre Baudelaire sa narodil v Paríži 9. apríla 1821. Otec – kňaz – mu zomrel, keď nemal ani šesť rokov, a matka sa rok nato vydala za oficiera Jacquesa Aupicka, ktorý to dotiahol na významné vojenské i diplomatické posty. Melancholicky založený chlapec ho vnímal ako votrelca, priam ho nenávidel a vystupoval k nemu s cynizmom príznačnom pre deti v takejto rodinnej situácii. Ako žiak Collège Louis-le-Grand dosahoval slušné výsledky a za latinské verše a kresby dostal čestné uznanie. O tri roky neskôr však jeden z pedagógov napísal na adresu vtedy 18-ročného Charlesa Baudelaira, že „má od istého času čudné vystupovanie“ a že „je mrzuté, že tento žiak, ktorý bol od začiatku roka na dobrej ceste, sa zabáva tým, že dáva iným žiakom zlý príklad“.

Po maturite zapadol do prostredia parížskej bohémy a o štúdium práva prejavoval minimálny záujem a z fakulty odišiel. To viedlo rodičov k tomu, že záhaľčivého chlapca poslali do indickej Kalkaty, no kapitán lode ho dal vysadiť na ostrove Réunion. Či to bolo kvôli chorobe alebo neposlušnosti, nevedno. Z pol cesty sa vrátil do Paríža, kde naňho po dovŕšení dospelosti čakalo po otcovi slušné dedičstvo 100 tisíc frankov v zlate. Zahľadel sa však do očí krásnej mulatky Jeanne Duvalovej. Podľa fotografa bola „dráždidlom pre rafinovaných“, Podľa básnika Banvilla to „bolo dievča farebnej pleti, vysokej postavy, hnedú hlavu s bohato zvlnenou šticou nosilo pyšne vztýčenú a v jej kráľovskej chôdzi, plnej divého pôvabu, bolo čosi božské a zvieracie zároveň“. Pri nej si navykol nielen na fajčenie, ale i na nemiestne dávky alkoholu a hašiša, čo ho priviedlo k pokusu o samovraždu.

Pri takomto spôsobe života rýchlo vyschol finančný tok, ktorý mu plynul z dedičstva, až sa ho matka rozhodla súdne vyhlásiť za finančne nesvojprávneho. Honoráre, ktoré mu vynášali jeho črty z cesty loďou a kritiky výtvarného umenia, najmä diel maliara Eugèna Delacroixa, nestačili na pokrytie enormných nákladov. Zaujalo ho dielo amerického prozaika Edgara Allana Poea a hoci nevynikal v znalostiach anglického jazyka, stal sa prekladateľom jeho poviedok do francúzštiny. V roku 1848 sa objavil na parížskych barikádach, z ktorých vyzýval k vražde svojho otčima, generála Aupicka, a redigoval revolučný leták Verejné blaho.

V roku 1855 sa v časopise La Revue des Deux-Mondes objavilo 18 Baudelairových básní pod spoločným názvom Kvety zla, ktoré o dva roky neskôr vyšli aj v knižnej zbierke. Pôvodne ich nazval Lesbičky, ale vydavateľ s tým nesúhlasil. Zbierka vyvolala úžas, ba škandál. Kritici zareagovali veľmi podráždene, niektorí zapochybovali o Baudelairovom duševnom zdraví, v jeho veršoch videli urážku dobrých mravov a náboženského cítenia a celý náklad musel byť zlikvidovaný. Autora to neodradilo a v roku 1861 sa objavilo opätovné vydanie, v ktorom síce chýbalo šesť „nevhodných“ básní, ale pridal ďalšie, takže zbierka obsahuje až 126 básní zostavených do 6 oddielov: Splín a ideál, Parížske obrazy, Víno, Kvety zla, Revolta, Smrť.

Hlúposť a lakomosť, neresť a večné bludy

aj krv nám spaľujú, aj ducha podlomia.

S radosťou živíme výčitky svedomia

– hmyz kŕmia žobráci, čo po tele im blúdi…

Prihovára sa na úvod čitateľovi vo svojich Kvetoch zla (v preklade Jána Švantnera). A na okraj svojich „nevhodných“ básní napísal: „V každej chvíli sa v každom človeku prejavujú dva neoddeliteľné sklony, jeden k Bohu, druhý k Satanovi. Vzývanie Boha či spirituálnosti je túžbou po vzostupe, vzývanie Satana či animálnosti je radosťou zo zostupu. Z tejto radosti vyviera láska k ženám i dôverné rozhovory so zvieratami, psami, mačkami atď.“

K svojim Litániám k Satanovi pripojil Modlitbu:

Sláva a chvála ti, Satan môj, na výšine

nebies, kde vládol si, aj dolu v hlbočine

pekiel, kde zvrhnutý snívaš svoj tichý sen!

Učiň, nech v onen deň pri tebe spočiniem

pod Stromom poznania – v tej chvíli, keď ti čelo

šumenie koruny jak v Chráme obostrelo!

V roku 1862 v La Presse vychádza 14 Baudelairových Malých básní v próze (ukážka v preklade Jána Švantnera):

Opíjajte sa

Musíte byť stále opojení. V tom je všetko: je to jediná otázka. Aby ste necítil strašné bremeno času, čo vám drví ramená a skláňa vás k zemi, musíte sa bez ustania opíjať.

Ale čím? Vínom, poéziou alebo cnosťou, čím chcete. Ale opíjajte sa!

A ak raz precitnete na schodoch domu, že opojenie sa stráca, pýtajte sa v úmornej samote izby a zbadáte, že opojenie sa stráca, pýtajte sa vetra… pýtajte sa vlny, hviezdy, vtáka, veže, pýtajte sa všetkého, čo uniká, všetkého, čo vibruje a kvíli, všetkého, čo hovorí a spieva, pýtajte sa, aká bije hodina. A vietor, vlna, hviezda, vták a veža vám odpovedia: „Bije hodina opojenia! Aby ste neboli martýrmi času, opíjajte sa… opíjajte sa bez ustania! Vínom, poéziou alebo cnosťou. Čím chcete!“

K prekladom Baudelairových básní v próze sa odhodlal aj Pavel Bunčák:

Polievka a mračná

Moja bláznivá milenka ma pozvala na obed a otvoreným oblokom jedálne som pozoroval pohyblivú architektúru, ktorú vytvára boh z pár, tie zázračné konštrukcie z nehmotného materiálu. A ako som ich pozoroval, hovoril som si: „Všetky tie čudesá sú takmer také krásne ako oči mojej milenky, tej šialenej obludy so zelenými očami.“

Z ničoho nič som dostal päsťou do chrbta prudký úder a počul som chrapľavý a pôvabný hlas, hysterický hlas akoby zachrípnutý od pálenky, hlas mojej drahej milenky, ktorý hovoril: „Už aj si choďte zjesť polievku, vy prekliaty kšeftár s mračnami.“

Mal ďalšie plány, ale jeho život sa zmietal v smrteľnej úzkosti. V roku 1864 sa vybral do Belgicka, kam utiekol pred veriteľmi jeho vydavateľ Poulet-Malassis. Zámer bol usporiadať prednáškové turné, no svojím vzhľadom i výrečnosťou nezaujal, čo do jeho duši neprinieslo očakávaný pokoj, práve naopak. Vo februári 1868 vyšlo v Bruseli jeho 23 básní pod spoločným názvom Les Épaves – Trosky. Hoci vydavateľ Poulet-Malassis upozornil, že ide o zakázané a neznáme básne, súd v meste Lille ho odsúdil na rok väzenia a pokutu 500 frankov, no keďže žil mimo Francúzska, rozsudok bol nerealizovateľný.

Na ceste po Belgicku v meste Namur Charles Baudelaire dostal 30. marca 1866 infarkt a ochrnutého, pri problémoch s rečou, ho zaviedli do Domu dobrotivej pomoci, kde jeho nezrozumiteľné vyjadrenia vnímali ako hrešenie a vrátili ho do hotela. Prišla poňho jeho matka, ktorá ho vlakom priviezla do Paríža, hospitalizovala ho v klinike dr. Duvala, kde zomrel 31. augusta 1867. Mal len 46 rokov. O tri dni neskôr jeho telesné pozostatky uložili do rodinnej hrobky na Montparnaskom cintoríne. Na poslednej ceste Charlesa Baudelaira, ktorý svojím dielom dláždil cestu básnickej moderne, vyprevadila len hŕstka priateľov, medzi nimi aj ďalší z „prekliatych básnikov“ Paul Verlaine.

Výber Parížsky splín v preklade Pavla Bunčáka opätovne vyšiel v roku 1996. Končí sa epilógom:

So srdcom spokojným som vyšiel nad priepasti,

stamodtiaľ poznáš dosť, aj mesta rozľahlosť.

Lazaret, podsvetie, očistec a domy hriechu, strastí,

kde kvitne ako kvet celá tá nesmiernosť.

Dobre vieš, ó, Satan, pán mojej skľúčenosti,

že nejdem rozsievať tu svoj plač pre márnosť;

jak starej metresy ja starý požívačník,

chcel by som sa spíjať tebou, veľká pobehlica,

za večnú mladosť čarom pekla som ti vďačný.

Dospávaj, aj keď ti ráno hladí líca,

temná a ťažká, oziabla, alebo skrášli ti