sliacky

Pred 5 rokmi, 4. januára 2013, zomrel v Beluši historik a archivár Jozef Kočiš. Na základe písomných podkladov priblížil odbornej i laickej verejnosti mnohé fakty a osobnosti od 16. do 20. stor.

Jeho rodiskom bolo Hurbanovo, kde uzrel svetlo sveta 23. januára 1928. Po štúdiách filozofie, histórie a archívnictva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave krátko pracoval v Slovenskom ústrednom archíve. V roku 1955 ho poverili riadením novozriadeného pracoviska Štátneho archívu v Bytčianskom kaštieli, v ktorom pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1990.

Usporadúvanie a bádanie v archívoch v mnohom pripomína prácu detektíva. Jozef Kočiš jej venoval všetku svoju energiu. Nazbierané poznatky si nenechával pre seba, ale ich ponúkol odbornej i laickej verejnosti v časopisoch i publikáciách. Spracoval a priblížil vzácne dokumenty rodiny Thurzovcov i Oravskej župy. Natrafil pritom aj na autentické dokumenty, ktoré súviseli s prípadom krutej Alžbety Báthoryovej, ktorej zločiny súdil palatín Thurzo. V publikácii Alžbeta Báthoryová a jej obete pravdivo zobrazil, čo sa dialo na Čachtickom hrade. Svoje poznatky odovzdal aj japonským filmárom, ktorí prejavili záujem natočiť dokumentárny film o tejto krvilačnej grófke. Rovnako precízne postupoval aj pri opise osudov Juraja Jánošíka. Jeho rozsahom neveľká, ale obsahovo bohatá publikácia Neznámy Jánošík, ktorá vyšla v roku 1986, patrí dodnes medzi najcennejšie knihy v mojej pomerne bohatej knižnici.

V roku 1978 oslavovala Bytča 600. výročia získania mestských privilégií. Pri tejto príležitosti Jozef Kočiš pripravil monografiu Bytčiansky zámok, ktorá patrí medzi najkvalitnejšie diela tohto druhu u nás. V samostatnej knihe priblížil históriu hradov stredného Považia od Čachtíc po Strečno a po odchode do dôchodku sa zameral na spracovanie osudov milosrdnej šľachtičnej Žofie Bošňákovej a na prípravu monografie Beluše, obce, ktorá bola jeho domovom.

Jozef Kočiš bol vzorom a praktickým príkladom pre novú generáciu slovenských archivárov. Jeho práca bola v roku 2004 po zásluhe ocenená Pribinovým krížom III. stupňa za kultúrny rozvoj Slovenskej republiky.