sliacky

S 30. januárom sa spájajú okrem iných aj mená troch slovenských umelcov: sochára Jána Koniarka, scenáristu Leopolda Laholu a fotografa Martina Martinčeka.

Ján Koniarek

Pred 140 rokmi, 30. januára 1878, sa narodil vo Voderadoch Ján Koniarek. Výtvarný talent si rozvíjal na Umeleckopriemyselnej škole v Budapešti, v Ríme a napokon na peštianskej akadémii, kde sa mu venoval krajan Alojz Štróbl, rodák z Kráľovej Lehoty. Štúdiá zavŕšil na mníchovskej akadémii. Pred prvou svetovou vojnou pracoval ako portrétista na kráľovskom dvore v Belehrade, kde však väčšina jeho prác padla za obeť frontovým bojom. Po vzniku Československej republiky sa usadil v Trnave, kde žil až do svojho úmrtia 4. mája 1952, a kde je dnes galéria s jeho menom i s mnohými jeho dielami.

Ján Koniarek ako kvalitný portrétista sa uplatnil pri tvorbe pamätníkov. Patrí k nim pomník padlým v prvej svetovej vojne a súsošie venované pamiatke Antona Bernoláka v Trnave, socha básnika Jána Hollého ako súčasť expozície v jeho rodnom dome v Borskom Mikuláši a ďalšie diela.

Leopold Lahola

Dnes je tomu presne 100 rokov, čo sa narodil v Prešove Leopold Arje Friedmann, ktorý si po druhej svetovej vojne zmenil priezvisko na Lahola. Detstvo prežil na Orave, študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale lákalo ho aj maliarstvo, preto súkromne navštevoval školu Jána Mudrocha.

Vznikom Slovenskej republiky s profašistickým režimom sa jeho život skomplikoval. Ako Žid nemohol dokončiť štúdiá a dostal sa do internačného tábora v Novákoch. Po vypuknutí SNP sa zapojil do bojov na ťažkom úseku frontu pri Telgárte, kde ho ranilo. Do konca vojny potom pôsobil ako redaktor a vojnový spravodajca. Problémy pokračovali aj po februári 1948. Novému režimu sa nepáčila jeho hra Atentát, kvôli čomu odišiel do Izraela, kde budoval kinematografiu nového Židovského štátu. Podstatnú časť svojho tvorivého života pobýval v západnom Nemecku, kde pokračoval v literárnej tvorbe – v písaní scenárov, divadelných a televíznych hier. V 60. rokoch sa mohol vrátiť do vlasti. Neprišiel s prázdnymi rukami, ale so scenárom filmu Sladký čas Kalimagdory. Jeho premiéri sa však nedožil. 12. januára 1968, teda necelé tri týždne pred svojou päťdesiatkou, podľahol silnému infarktu.

Leopold Lahola je autorom piatich divadelných hier a štyroch scenárov filmov, ktoré boli natočené v Československu – okrem spomenutého filmu Sladký čas Kalimagdory ide o filmy Bílá tma, Vlčie diery a Návrat domů. Už ako študent vydal zbierku prekladov novohebrejskej poézie Chamsin, v roku 1968 výber poviedok, noviel a čŕt Posledná vec a posmrtne vyšiel výber z jeho poézie Ako jed škorpióna.

Martin Martinček

O päť rokov starší od Leopolda Laholu bol Martin Martinček. Narodil sa v Liptovskom Petre 30. januára 1913. Detstvo však prežil na Spiši a na Šariši, v roku 1937 dokončil štúdium práva na Univerzite Komenského v Bratislave. Po vojne sa podieľal na budovaní štátnych orgánov ako pracovník Povereníctva spravodlivosti a financií a Slovenskej národnej rady a v roku 1947 povedal svoje áno akademickej maliarke Ester Šimerovej.

Podobne ako v prípade Leopolda Laholu, aj Martin Martinček po februári 1948 nepadol do oka predstaviteľom nového, komunistického režimu. Vrátil sa na Liptov, kde mohol pracovať len ako bagrista v mikulášskej tehelni a na slepačej farme a až po štyroch rokoch „ideovej prevýchovy“ mu dovolili pracovať v Dome osvety. Z tohto postavenia má významnú zásluhu na vybudovaní Múzea Janka Kráľa, ktorého sa stal riaditeľom.

Blížila sa päťdesiatka, keď si Martin Martinček mohol začať plniť dávne sny. Inklinoval totiž k fotografickému umeniu. S fotoaparátom blúdil po liptovských horách, dolinách a dedinách, objektívom citlivo zachytával prírodu, krajinu i ľudí, ktorí v nej žili. Výsledkom boli fotopublikácie, či už samostatné (Vrchári, Chvála vody, Svetlo vo vlnách, Krása slnka…) alebo v spolupráci s básnikom Lacom Novomeským (Nezbadaný svet) a so svojím rodákom Milanom Rúfusom (Ľudia v horách, Kolíska a Báseň o Kriváni).

V roku 1970 ocenili prácu Martina Martinčeka titulom Zaslúžilý umelec a mohol sa právom hrdiť aj čestným titulom Excelencia FIAP (Medzinárodná federácia umeleckej fotografie). V roku 2000 sa stal Martin Martinček čestným občanom Liptovského Mikuláša a v roku 2003 prevzal z rúk prezidenta Slovenskej republiky vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy. Životná púť fotografa Martina Martinčeka sa zavŕšila v Liptovskom Mikuláši v druhý májový deň roku 2004.