sliacky

Dnes by sa dožil 85 rokov jeden z najuznávanejších rozhlasových redaktorov a publicistov Ernest Weidler, nositeľ Zlatého mikrofónu a ďalších ocenení.

Ernest Weidler sa narodil v Ružomberku 1. februára 1933. Už počas gymnaziálnych štúdií v Žiline, kde mal naňho vplyv evanjelický kňaz a biskup Fedor Ruppeldt, vydával školský časopis, pri ktorého tvorbe sa stretával napríklad s básnikom Ľubomírom Feldekom alebo maliarom Miroslavom Cipárom. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde študoval slovenčinu a ruštinu, sa zasa angažoval v recitačnom krúžku po boku Milana Rúfusa a Vojtecha Mihálika a vzťah k poézii a k hovorenému slovu vôbec v ňom prehĺbilo stretnutie s režisérom Jánom Jamnickým.

Po absolvovaní štúdií v roku 1957 nastúpil do rozhlasu a zostal mu verný až do odchodu na dôchodok. Dramaturgička Emília Drugová, ktorá pripravovala najmä rozhlasové rozprávky, mu dala priestor v literárnej redakcii pre mládež. Od začiatku sa snažil, aby jeho reportáže boli o obyčajných ľuďoch, ktorým dal priestor v éteri, čo malo veľký význam pre dôveryhodnosť a mienkotvornosť dôležitého média. Výrazne sa to prejavilo najmä v jeho fíčeroch, teda v žánri, do ktorého sa neodvážilo ísť veľa redaktorov a práve Weidler im vdýchol ten pravý život, tú pravú atmosféru. Dostal sa k nim vo chvíli, keď normalizačný tlak pocítil aj na tvorbe obľúbenej Modrej vlny. Nevyhýbal sa ani háklivým témam, hoci ako hlboko veriaci človek v čase komunistického režimu musel dôsledne vážiť slová, aby na jednej strane poskytol poslucháčom vlastnú myšlienku a na strane druhej aby si nevytvoril bariéru, ktorá by ho delila od obľúbenej práce. Rovnako si počínal aj po novembri ´89 s rizikom, že ho poslucháči zaškatuľkujú do tej či onej strany alebo hnutia. To sa výrazne prejavilo najmä v rokoch 1994 – 97, keď prijal miesto vedúceho oddelenia vnútornej politiky Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky a neskôr miesto šéfredaktora Parlamentného kuriéra.

Pre skôr narodených sa meno Ernesta Weidlera spája najmä s rozhlasovou reláciou Na modrej vlne, ktorej zvučka sa prvýkrát ozvala v éteri 15. septembra 1961 a vydržala v ňom do roku 1990. Práve vďaka tejto relácii sa stal moderátorskou hviezdou. Július Satinský v glose z roku 1969 napísal, že „Ernest Weidler vysiela Modrú vlnu a koria sa mu ženy všetkých vekových kategórií…“ Aj Milan Markovič si s úctou spomínal na svojho rozhlasového kolegu: „Meno Ernest Weidler pre mňa vždy znamenalo rozhlasovú veličinu číslo jeden. V časoch, keď ešte masám nevládla všemocná a všeoblbujúca televízia, boli mojimi favoritmi rozhlasové hry (aj hry pre mládež) a piatková mládežnícka relácia Na modrej vlne, ktorú nedostižne viedol práve Erno Weidler v spolupráci s Viktorom Oravcom. Bolo pre mňa veľkým zážitkom sa s týmito ľuďmi stretávať po mojom nástupe do rozhlasu.“ Spisovateľ Anton Hykisch sa v spomienke na tvorbu v čase socializmu vyjadril, že „… aj tak sa mladým a odvážnym tvorcom – ako bol trebárs Ernest Weidler s jeho reláciou Na modrej vlne –  podarilo do éteru dostať pravdivé relácie o mládeži, o slovenskej minulosti, o cudzích, zakazovaných svetoch.“

Od roku 1990 Ernest Weidler spolu s riaditeľom Slovenského rozhlasu Vladimírom Štefkom uvádzal Nočné dialógy. Do nich sa zapájali predovšetkým starší poslucháči, boli veľmi obľúbené, hoci niektorí kritici im vyčítajú, že sa v nich preferoval čechoslovakizmus a chýbala v nich slovenská hrdosť, ktorá narastala s približujúcim sa rozdelením republiky, ale i prirodzenú búrlivosť, s akou Ernest Weidler vstupoval do rozhovorov s množstvom neznámych ľudí rôznych názorov. Po novembri ´89 mohol Ernest Weidler vyjadriť aj svoje silné náboženské cítenie, čoho výsledkom bolo stretávanie kresťanských nadšencov pre rozhlasovú prácu. Bol pri zrode Náboženského vysielania, na ktorom sa podieľali nielen rozhlasáci, ale aj externí spolupracovníci. Ernest Weidler priniesol vo februári 1990 do rozhlasu Ranné zamyslenie, v ktorom sa poslucháčom prihovárali kňazi i laici rôznych cirkví. Podobný cieľ malo aj Slovo pre veriacich i neveriacich na rádiu Devín, publicistická relácia Cesty či Hudba – život – nádej na nedeľné ráno.

Ernest Weidler sa svojou publicistikou prezentoval aj mimo rozhlasu. V roku 1999 vydal knižku Oliver a Eňa na dereši, v Parlamentnom kuriéri pripravil informácie o menej známych osobnostiach Slovenska a zamýšľal sa aj nad poéziou ako súčasťou divadla. Vychádzal pritom z dlhoročných skúseností Hviezdoslavovho Kubína, ktorého bol spoluzakladateľom, a z prehliadky poézie Wolkrov Prostějov.

Životná púť Ernesta Weidlera sa zavŕšila 14. októbra 2012.