sliacky

V predošlom blogu som si dovolil pripomenúť výborného futbalového brankára Teodora „Doda“ Reimanna. Dnes pripájam spomienku na jeho nasledovníka v drese Slovana Bratislava i reprezentácie Viliama Schrojfa, ktorý zažiaril najmä na majstrovstvách sveta v Chile v roku 1962, kde mal významný podiel na strieborných medailách československého tímu.

Viliam Schrojf sa narodil 2. augusta 1931 v Prahe a na pražských „pláckoch“ urobil aj prvé futbalové kroky. Od detstva ho lákal brankársky post. Pravda, zaujímal sa aj o iné šport. Vraj by mohol byť aj dobrým boxeristom. Ako dorastenec sa dostal do Admiry Praha XIII, ako vojak chytal za Křídla vlasti Olomouc, odkiaľ ho tréner Leopold Šťastný stiahol do Slovana Bratislava, kde potreboval šikovného brankára po odchode legendárneho Doda Reimanna. Zapadol do tímu a hneď v prvej sezóne získal majstrovský titul. Po desiatich rokoch sa rozhodol uvoľnil miesto Alexandrovi Vencelovi, ktorý po jeho boku vyrástol na novú oporu Slovana i reprezentácie, a poslednú sezónu odohral v drese Lokomotívy Košice. Celkom mal na svojom konte 240 ligových zápasov. Ako úspešnému a vzornému športovcovi umožnil komunistický režim Viliamovi Schrojfovi, aby svoju kariéru zavŕšil v austrálskej Slávii Melbourne a ako hrajúci tréner kúsok za hranicami, vo Viedni a v Kittsee.

Reperezentačný dres si Viliam Schrojf obliekol prvýkrát 4. októbra 1953 (teda ešte ako hráč Olomouca), keď v druhom polčase vystriedal zničeného Stacha. Od Maďarov dostal len jeden gól, čo však už nemohlo zabrániť zdrvujúcej prehre 1:5. Výsledok vyzerá byť zahanbujúci, no treba si uvedomiť, že vtedajší maďarský tím bol svetovou extratriedou.

Svetové meno si získal o deväť rokov neskôr na majstrovstvách sveta v Chile. Už v kvalifikácii výrazne pomohol reprezentácii, najmä v rozhodujúcom zápase na neutrálnej pôde v Bruseli, keď Česko-Slovensko zdolalo Škótsko 4:2 po predĺžení. Priamo na turnaji mu nedokázali dať gól španielske, brazílske ani maďarské hviezdy, nezlomili ho ani neférové zákroky súperov, a gól, ktorý dostal v semifinále od Juhoslovanov, nemohol zabrániť česko-slovenskému tímu v senzačnom postupe do finále. Tam naň čakala Brazília. Zápas s ňou v skupine sa skončil bezgólovou remízou. Hoci „Čiernej mačke“ (ako vtedy väčšina brankárov aj Schrojf vždy chytal v čiernom drese) alebo „Šesťrukému Vildovi“ – ako ho prezývali – finálový zápas s Brazíliou nevyšiel podľa očakávania, právom ho vyhlásili za najlepšieho brankára turnaja. Hovorí sa, že Brazílčania diplomaticky dosiahli, aby Schrojfovi cenu odovzdali už pred zápasom v kabíne, kam sa nahrnulo veľa oficialít a novinárov, čo jemu a celému tímu na pohode určite nepridalo. Po prehratom finále srdcia fanúšikov posmutneli, ale po návrate do vlasti privítali náš tím v Prahe tisícky priaznivcov s takou slávou, ako keby sa vrátil so Zlatou Niké. Však takýto úspech sa narodí možno raz za niekoľko generácií.

Brankár Schrojf vynikal pružnosťou a reflexom, čím nahrádzal svoju na brankára pomerne nízku postavu (175 cm). Okrem striebra z majstrovstiev sveta mal Schrojf aj bronz z európskeho šampionátu v roku 1960. Už predtým sa zúčastnil dvoch majstrovstiev sveta, ale ako náhradník do zápasov nezasiahol. Svoju bohatú reprezentačnú kariéru s 39 zápasmi zakončil v roku 1965 v kvalifikačných zápasoch na majstrovstvá sveta s Portugalskom a Rumunskom, ktoré sa skončili prehrami 0:1. V roku 2003 ho UEFA zaradila medzi polstovku najlepších futbalistov druhej polovice 20. storočia. Zomrel v Bratislave pred 10 rokmi, 1. septembra 2007.