sliacky

Jacques Cartier bol rodákom z mesta Saint-Malo, vtedy významného francúzskeho prístavu. Narodil sa v posledný deň roka 1491, teda do čias, keď sa po Kolumbovej plavbe roztrhlo vrece so zemepisnými objavmi. Prispel k nim aj J. Cartier, ktorý prieskumom ústia Rieky sv. Vavrinca vydláždil cestu Francúzom k osídleniu dnešnej Kanady.

Jacques Cartier ako správny Bretónec sa upísal moru už v detských rokoch. Inšpirovali ho najmä plavby Giovanniho da Verrazana, Florenťana v službách francúzskeho kráľovského dvora. Od roku 1524 slúžil na jeho lodiach, ktoré sa plavili pri brehoch Brazílie, ale najmä Južnej Karolíny a Nového Škótska. O 10 rokov neskôr už sám Jacques Cartier dostal poverenie francúzskeho kráľa Františka I., aby preskúmal pobrežie dnešnej Kanady a hľadal zlato a drahé kamene, ktoré by zvýšili bohatstvo a prestíž francúzskej koruny.

Kresťanský „totem“ zaujal Indiánov

V roku 1534 dostal Jacques Cartier k dispozícii dve neveľké lode, s ktorými sa vydal na ďalekú plavbu z rodného prístavu Saint-Malo. Nešlo o výpravu, ktorej cieľom bolo vrátiť sa s nákladom rybieho mäsa, ale zmapovať neznáme územia a hľadať cestu do bájnej Číny. Dostal sa do Zálivu sv. Vavrinca. Jeho brehy obývali indiánske kmene Irokézov a Mikmakov. Keď európske lode zakotvili, domorodci sa ukryli v lesoch, ale keď námorníci vyložili na breh sekery, nože, klince a iný tovar, rýchlo pochopili túto ponuku a rozbehol sa výmenný obchod. Jacques Cartier dal na myse Gaspé vztýčiť kríž s heslom „Vive le roi de France!“, čím prehlásil územie za kresťanské a za majetok francúzskeho kráľa. Taký bol vtedy bežný zvyk. Užasnutí Indiáni videli v kríži nový totem a vlastne neboli ani ďaleko od pravdy. Do vlasti sa síce Cartier nevrátil s loďami naloženými pokladmi, ale na dôkaz, že objavil nové územia, priviezol do Francúzska dvoch synov irokézskeho náčelníka Donnaconna.

Huróni privítali Francúzov revom

Dlho doma nepobudol. Už ďalšie leto sa jeho tri lode so 110-člennou posádkou opäť objavili v širokom ústí Rieky sv. Vavrinca. S indiánskym obyvateľstvom mali Francúzi dobré vzťahy, domorodci ich privítali tancom a spevom, ktorý podporilo chutné francúzske víno. Na znak mieru venovali Cartierovi biely opasok vampum, zdobený vzácnymi perlami.

Indiáni neboli skúpi na informácie. Tak sa Cartierovi dostalo do uší, že pri osade Hochelaga na mieste dnešného Montrealu je hora s množstvom zlatých žíl. Pomenoval ju Mont Royal – Kráľovská hora, no vzácny žltý kov v nej nenašiel. Zatiaľ čo irokézski Indiáni prechovávali voči Francúzom priateľské vzťahy, ich susedia Huróni neboli tak dôverčiví. K lodi, na ktorej sa Cartier vybral proti prúdu rieky, sa priplavili kanoe s Indiánmi, ktorí mali na tvári démonické masky s mohutnými rohmi. Dôrazne ho upozornili, že si neželajú, aby bieli muži prenikli do ich posvätných lovísk. Na podporu týchto veľavravných gest sa z brehov ozval vskutku „hurónsky“ rev. Napriek tomu sa Cartier so svojimi druhmi dostal do osady Hochelaga a tu na všeobecné prekvapenie ich nečakali indiánski bojovníci, ale slávnostné privítanie. Ukázalo sa, že bielych mužov pokladajú Indiáni za šamanov, ktorí sú schopní zbaviť ich všetkých chorôb, ktorých domorodcov sužovali. Sám Cartier tak musel zobrať na seba úlohu veľkňaza, ktorý domorodcom číta evanjelium. Indiáni síce jeho slovám nerozumeli, ale o poctivých úmysloch Európanov ich presvedčili dary – sekery, nože, sklené perly a najrôznejšie drobnosti.

Naučili sa stavať osady od Vikingov?

Cartier zanechal opis indiánskeho sídla: „Je kruhovitého tvaru a na všetkých stranách je ohradené drevenými palisádami, ktoré sú postavené v troch rozličných vrstvách ako dáka pyramída. V najvyššej sú palisády postavené krížom, v prostrednej sú kolmé a v spodnej vodorovné. Celok je medzi sebou vzájomne pospájaný a má výšku dvoch vztýčených kopijí. Dedina má iba jeden jediný vchod, ktorý sa môže uzavrieť. Nad bránou a na rôznych iných miestach ohrady je čosi na spôsob galérií, ku ktorým vedú zvnútra rebríky. Na galériách ležia kusy skál a kamenie, pripravené na obranu. V ohrade sa nachádza asi päťdesiat domov, každý na päťdesiat krokov dlhý a dvanásť až pätnásť krokov široký. Postavené sú úplne z dreva, strecha a steny sú obložené kusmi kôry stromov, veľkými ako stoly. V domoch je viac miestností. Uprostred je veľké voľné miesto pre ohnisko. Tu sa odohráva spoločný život. Po tom sa muži so ženami odoberú naspäť do spomenutých miestností. Nad obytnými miestnosťami sa nachádzajú sýpky pre úschovu kukurice a iných zásob.“

Tento popis viedol viacerých historikov k porovnaniu s hradiskami na severe dnešného Nemecka a odtiaľ už nebol krok k hypotéze, že irokézski a hurónski Indiáni sa výstavbe svojich osád naučili od prvých európskych, vikingských návštevníkov.

Skorbut ničil posádku i prvých osadníkov

Skúmanie nových území zabralo Cartierovi toľko času, že musel prezimovať v miestach, kde sa dnes nachádza mesto Quebec. Námorníkov nepripravených na tvrdé severské podmienky kosila zima a najmä skorbut, ktorý spôsobuje nedostatok vitamínu C. Do jari prišiel o štvrtinu posádky a ktovie, ako by to bolo s celou výpravou dopadlo, keby im domorodci nepripravili liečivé nápoje z kôry a ihličia bieleho cédra. „A keby tu boli všetci lekári z Lutychu a Montpellieru a mali k dispozícii všetky drogy z Alexandrie, neboli by mohli za celý rok vykonať toľko, ako vykonal tento strom za osem dní!“ napísal si Cartier do lodného denníka. Na jar sa vyplavili na cestu domov. Tentoraz sa s nimi rozhodol cestovať aj náčelník Donnaconn, ktorý vo Francúzsku o tri roky neskôr zomrel. Ani najluxusnejšie parížske paláce mu nemohli nahradiť jeho vigvam vo voľnej prírode.

Počas tejto druhej expedície J. Cartier zistil, že New Foundland je ostrovom a o širokej Rieke sv. Vavrinca spojenej s veľkými vnútrozemskými jazerami, o ktorých mu hovorili domorodci, bol presvedčený, že je cestou, ktorou sa dá prekonať americký kontinent a preniknúť po nej až do Číny.

Ďalšie objaviteľské pokusy Jacquesa Cartiera zabrzdila občianska vojna, keď sa o slovo hlásila nová protestantská viera, ktorú vo Francúzsku predstavovali hugenoti. Až v roku 1541 opäť dostal k dispozícii flotilu kráľovských lodí. Táto expedícia už nemala byť iba objaviteľskou, ale na palube bolo okrem 400 námorníkov aj 300 vojakov a ich žien, i dobytok a všetko potrebné, čo by viedlo k založeniu prvej francúzskej kolónie na americkom kontinente. Opäť však boli proti choroby, najmä skorbut, o ktorého pôvode a o spôsobe, ako proti nemu bojovať, vtedy ľudia nemali potuchy.

Jacques Cartier sa vrátil domov, nestrácajúc pevné presvedčenie, že rieka, ktorú objavil, je cestou do Číny. S touto domnienkou opustil v rodnom Sain-Male  tento svet v prvý septembrový deň roku 1557 ako 65-ročný. Napriek tomu, že jeho predstavy sa ukázali ako nesprávne, má nezmazateľný podiel na vydláždení cesty pre osídlenie Kanady európskym, francúzskym obyvateľstvom. Začiatkom 17. stor. nadviazal na Cartierovo úsilie Samuel de Champlain.