sliacky

Blúdením po internete som sa náhodou dostal k menu, ktoré ma zaujalo: Gyula Kosice. Dozvedel som sa, že to bol argentínsky sochár spájaný so začiatkami svetového kinetického a svetelného umenia, že patrí k priekopníkom abstrakcie, konkretizmu a kinetizmu nielen v Latinskej Amerike, ale v celosvetovom meradle.

Nepatrím k odborníkom na umenie, no v bežnom živote a v publicistike sa občas nemôžem vyhnúť ani tejto oblasti. Zatiaľ čo napríklad meno Andy Warhol je u nás – dá sa povedať – všeobecne známe, meno Gyula Kosice pozná málokto. Pritom je to náš rodák.

Gyula Kosice sa totiž narodil 26. apríla 1924 v maďarskej rodine v Košiciach ako Ferdinand Fallik. Keď mal štyri roky, rodičia sa rozhodli vysťahovať za lepším životom do Argentíny, kde vyrástol na uznávaného umelca, básnika a najmä výtvarníka, spoluzakladateľa abstraktného nefiguratívneho umenia v Latinskej Amerike. Ako umelec sa rozhodol pre pseudonym Gyula Kosice, ktoré mu pripomínalo maďarský pôvod a rodné mesto. Predovšetkým – ako sa uvádza na stránke španielskej Wikipédie – má svetový primát v použití vody a neónu ako súčasti umeleckých diel. Voda mu vraj učarovala ako 4-ročnému počas mesačnej plavby loďou cez Atlantik. Jeho doménou sa stal pohyb a svetlo, pričom vo svojej tvorbe neváhal využiť najrôznejšie, tradičné i netradičné materiály, ako je drevo, polyester, hliník a iné kovy, sklo i plexisklo…

Gyula Kosice svojimi dielami zaujal už v študentských časoch. Mal len 16 rokov, keď sa predstavil abstraktnými maľbami a soškami inšpirovaný Leonardom da Vincim. Ako 20-ročný zaujal pohyblivou sochou Röyi a v spolupráci s ďalšími argentínskymi umelcami bol pri zrode umeleckých časopisov, skupín a hnutí. Medzi nimi bolo hnutie MADÍ (Movimiento / pohyb – Arte / umenie – Dimenzia – Ínvencia) zamerané na nefiguratívne, geometrické umenie, ktoré založil v roku 1946. Pripravil manifest hnutia a už rok nato aj prvú individuálnu výstavu, kde sa prvýkrát prezentoval dielami s využitím neónu. Zaujala návštevníkov Pacifickej galérie v Buenos Aires i kritikov a už nasledujúci rok, teda v roku 1948, sa hnutie MADÍ predstavilo v Paríži. V roku 1949 Gyula Kosice prišiel s hydrokinetickými dielami, v ktorých dominovala voda, svetlo a pohyb. V posledných rokoch inklinoval aj k digitálnemu umeniu a v roku 1994 bol pri zrode skupiny TEVAT – Tiempo (čas), Espacio (priestor), Vida (život), Arte (umenie), Tecnología (technológia).

Milovníci umenia mohli spoznať dielo Gyulu Kosice na 40 individuálnych výstavách nielen v argentínskych mestách, ale aj v mnohých galériách v iných krajinách a mestách (New York, Austin, Paríž, Lima, Bogota, Jeruzalem, Tokio…). K tomu treba prirátať účasť na viac ako 500 kolektívnych výstavách. Z nich si priniesol desiatky ocenení a čestných uznaní, medzi ktorými je napríklad bronzová medaila z bruselského Expa v roku 1958 alebo prémia zo sochárskeho sympózia v olympijskom parku v Soule v roku 1988. Jeho diela sú ozdobou renomovaných galérií. V roku 2013 im venovali celú sálu v stálej expozícii Multiple Modernities v Centre Pompidou v Paríži. Sú aj ozdobou mnohých argentínskych miest. V Buenos Aires je to napríklad socha Demokracia z roku 1999 alebo fontána Triáda z roku 2000 v meste Junín.

Gyula Kosice vynikol intelektom, vďaka ktorému mohol viesť vážne debaty s ďalšími výnimočnými osobnosťami 20. storočia, ako bol Jean-Paul Sartre, Umberto Eco, Le Corbusier, Victor Vasarely a mnohí ďalší. Bol umelcom, ale i teoretikom umenia, i vizionárom, i básnikom. Celkom vydal 15 zbierok básní a esejí od Invencií v roku 1945 až po Autobiografiu v roku 2010. V roku 2005 zmenil svoj ateliér na múzeum a krátko pred jeho úmrtím režisér Gabriel Saie o ňom nakrútil dokumentárny film Kosice Hidroespecial.

Koncom roka 2015 a začiatkom roka 2016 sa s dielom Gyulu Kosice mohli zoznámiť návštevníci Galérie mesta Bratislavy a Východoslovenskej galérie v jeho rodných Košiciach. Exponáty boli zapožičané z viacerých galérií, vrátane spomínaného Pompidouvho centra. Boli medzi nimi šperky, sochy, vrátane mobilného dreveného diela Röyi, ale i digitálna animácia Hydropriestorové mesto. K jeho víziám totiž patrilo samostatne fungujúce levitujúce mesto umiestnené 1 500 metrov nad vodou. Jedno z diel pre jeho rozmernosť nemohli dostať cez dvere Mirbachovho paláca, preto ho umiestnili v Danubiane.

Výstavy sa uskutočnili krátko pred umelcovým úmrtím. Gyula Kosice zomrel v Buenos Aires pred rokom, 25. mája 2016. Čestné občianstvo mu udelili Buenos Aires i Košice, ktoré si svojho rodáka uctili inštalovaním sochy Radosť v roku 2013, keď boli Európskym mestom kultúry.

Pri tvorbe tohto blogu som vychádzal z informácií slovenskej a španielskej verzie Wikipédie a z katalógov výstav. Ako som sa v úvode zmienil, nepatrím k veľkým fanúšikom umenia, najmä nie toho moderného, napriek tomu ma Gyula Kosice zaujal. Najprv svojím menom, pričom je hodné povšimnutia, že hoci bol rodom Maďar, rozhodol sa vložiť do svojho pseudonymu slovenský názov východoslovenskej metropoly – svojho rodiska.