sliacky

Pred 50 rokmi, 30. marca 1968, zložil prezidentský sľub armádny generál Ludvík Svoboda. Určite patrí k významným osobnostiam spoločného štátu Čechov a Slovákov. Názory historikov a politikov naňho sa však rôznia. Zhodujú sa v tom, že bol výborným a príkladným vojakom, ale ako politikovi mu vyčítajú slabosť, že nezabránil čistkám v armáde po februári 1948, a nerozhodnosť pri nástupe normalizátorov začiatkom 70. rokov.

Ludvík Svoboda sa narodil v Hroznatíne na Českomoravskej vrchovine 25. novembra 1895. Otca si nepoznal, keďže zomrel koncom roka 1896 potom, čo ho kôň kopol do brucha. O dva roky neskôr sa mama druhýkrát vydala a k dovtedajším dvom pribudli ďalší traja súrodenci. Vyštudoval agronómiu so špecializáciou na vinárstvo. Vypukla však 1. svetová vojna, ktorá zmenila všetky plány. Dostal sa do ruského zajatia a z neho do československých légií, v ktorých získal kapitánsku hodnosť.

Po vojne sa vrátil na rodinné hospodárstvo, ktoré po úmrtí otčima a staršieho brata Josefa potrebovalo chlapskú ruku. (Josef zahynul na srbskom fronte, keď ho za neposlušnosť kruto potrestali: zviazaného ho nechali na prudkom slnku, zomrel na úpal a prekrvenie mozgu.)

Tvoriaca sa československá armáda však potrebovala schopných dôstojníkov a tak Ludvík Svoboda zanechal hospodárstvo mladšiemu bratovi Františkovi a nastúpil do 3. pluku Jana Žižku z Trocnova v Kroměříži. Ako 28-ročný sa oženil, pričom cirkevný sobáš sa konal na staroslávnom Velehrade. Medové týždne prežívali Ludvík a Irenka v Užhorode, kam Svobodu prevelili a kde sa im narodil syn Miroslav a dcéra Zoe. Počas 8 rokov pôsobenia vo viacjazyčnom prostredí sa naučil po maďarsky tak dokonale, že z tohto jazyka zložil skúšku na Univerzite Komenského a vo Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave mohol vychovávať dôstojníkov, ktorých materinským jazykom bola práve maďarčina.

V roku 1934 už v hodnosti podplukovníka sa vrátil k svojmu pluku v Kroměžíři a bol to práve Svoboda, komu prischla nepríjemná úloha odovzdať kasárne nemeckému wehrmachtu. V júni 1939 sa rozhodol odísť do emigrácie. Jeho asi 700-členná skupina, tzv. Legion český a slovenský, nemala možnosť zasiahnuť do boja proti nemeckej okupácii Poľska a tak ju previedol na územie Sovietskeho zväzu, kde bola internovaná v tábore.

Mesiac po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom bola podpísaná dohoda, podľa ktorej vznikla v Sovietskom zväze samostatná československá jednotka. Organizoval ju Ludvík Svoboda, spojkou s londýnskou exilovou vládou bol plk. Heliodor Píka. (Svoboda v knihe Z Buzuluku do Prahy naňho nespomína v dobrom. Píka sa stal jednou z prvých obetí komunistických čistiek. Popravili ho 21. júna 1949, teda v čase, keď bol L. Svoboda ministrom národnej obrany.) V Buzuluku sa sformoval samostatný poľný prápor, ktorý postupne prerástol v 1. československý armádny zbor v Sovietskom zväze. Do bojov sa zapojil prvýkrát v Sokolove a výrazne sa podieľal na oslobodzovaní Kyjeva a západnej časti Ukrajiny. 18. mája 1944 bol veliteľom zboru menovaný brigádny generál Jan Kratochvíl, ktorý však nezvládol úlohu v Karpatsko-duklianskej operácii. Preto maršal Konev povolal naspäť Ludvíka Svobodu, už generála, ktorý previedol zbor cez karpatské hory. „Sme nesmierne šťastní, že sme sa nečinne neprizerali, pokiaľ nás oslobodia iní, ale sami sme priložili ruku k dielu,“ vyjadril sa po vstupe na československú pôdu v Duklianskom priesmyku. „Teraz, keď sa nám dostalo možnosti vybojovať si návrat domov, budeme si dar slobody vychutnávať naplno. Myslím si, že medzi tým, čo dnes cítim ja a každý vojak jednotky, ktorej velím, nie je najmenšieho rozdielu. Nikdy sme si neboli takí blízki ako dnes.“ V apríli 1945 odovzdal velenie zboru generálovi Karlovi Klapálkovi a prijal miesto ministra obrany v novej československej vláde sformovanej v Košiciach. V prvý augustový deň 1945 sa stal Ludvík Svoboda armádnym generálom.

Po návrate do slobodnej vlasti čakal naňho smútok. Jeho rodina sa zapojila do ilegálnej odbojovej činnosti, ktorá stála život 18-ročného syna Miroslava (bol zavraždený v koncentračnom tábore Mauthausen) a svokru Anežku, ktorá zahynula v Ravensbrücku. Manželka Irena a dcéra Zoe sa museli viac ako tri roky skrývať, ale vďaka obetavým príbuzným, priateľom i neznámym ľuďom zostali nažive.

Povojnovú armádu sa minister Svoboda snažil budovať podľa sovietskeho vzoru, k čomu ho zaväzoval Košický vládny program. Do februárových udalostí v roku 1948 armáda nezasahovala. Na jeseň 1948 vstúpil Ludvík Svoboda do komunistickej strany. (Niektoré zdroje tvrdia, že bol členom už od roku 1945). Nepomohol si tým a z ministerského postu nedokázal zabrániť čistkám, ktoré nový režim rozpútal aj v armáde. Do roka po komunistickom prevrate bolo z armády prepustených takmer 3 000 dôstojníkov, čiže zhruba štvrtina. Tieto kádrové zmeny dostal na starosť plukovník Bedřich Reicin, Svobodov námestník pre veci osobné. Svoboda tým nebol nadšený. „Vzniesol som námietky proti Reicinovi a žiadal som, aby mi strana dala na túto funkciu niekoho iného, keďže Reicin je zapracovaný v obrannom spravodajstve, aby mu to bolo ponechané,“ spomínal. „Poznal som ho a Slánského som upozornil, že nemá dobrý pomer k ľuďom, že sa ho ľudia boja, nemajú ho radi, že je to diktátor a zlý a pomstychtivý človek. Slánský mi to vyhovoril, že Reicina pozná, že sa mýlim, že nie je taký, ale že o tom bude ešte uvažovať a že to oznámi strane. Asi za dva dni prišiel Slánský a oznámil mi, že Reicin bude mojím námestníkom, aby som nemal obavy, že všetko bude v poriadku.“ 25. apríla 1950 Ludvíka Svobodu odvolali z postu ministra národnej obrany a 22. novembra 1952 ho zatkli v súvislosti s procesom s Rudolfom Slánským. Obvinili ho za údajnú sabotáž výstavby československej armády, no už po mesiaci ho prepustili. Stalo sa tak údajne potom, čo z väzenia napísal list Gottwaldovi. Vrátil sa do rodnej dediny, kde ho zvolili za čestného predsedu Jednotného roľníckeho družstva, ktorému pomáhal ako účtovník.

Už v roku 1954 Svobodu rehabilitovali, v rokoch 1955 – 58 bol náčelníkom Vojenskej akadémie Klementa Gottwalda a neskôr šéfoval Vojenskému historickému ústavu v Prahe. Tam mal dostatok času, aby zachytil na papier svoje spomienky, ktoré vyšli v knihách Z Buzuluku do Prahy a Cestami života.

Posledná etapa života Ludvíka Svobodu sa začala pražskou jarou 1968. Po abdikácii Antonína Novotného ho Alexander Dubček navrhol na prezidenta, čo v tajných voľbách podporilo 282 z 288 poslancov. Hoci prezident mal slabý dosah na politiku, snažil sa podporovať Dubčekov program a pokračoval v úsilí o rehabilitáciu ľudí, predovšetkým dôstojníkov, do ktorých života sa nepriaznivo zapísali perzekúcie v 50. rokoch. Na stretnutí so sovietskymi predstaviteľmi v Čiernej nad Tisou 28. a 29. júla 1968 varoval pred vojenským zásahom v Česko-Slovensku. Na jeho slová však Moskva nedala a večer 20. augusta mu sovietsky veľvyslanec v Prahe Červonenko oznámil, že na územie suverénneho štátu prichádzajú „spriatelené“ armády. Ešte v noci Svoboda podpísal prehlásenie odsudzujúce inváziu a vyzval občanov, aby zachovali pokoj. Bolo mu jasné, že vojenský odpor by nemal šancu na úspech. Rokovania v Moskve podmienil prepustením internovaných československých politikov, ktorí sa po podpísaní tzv. Moskovského protokolu s ním vrátili domov.

Pri príležitosti 50. výročia vzniku Československej republiky podpísal prezident Ludvík Svoboda na Bratislavskom hrade zákon, podľa ktorého sa republika stala federáciou. 17. apríla 1969 odvolali z funkcie prvého tajomníka Komunistickej strany Československa Alexandra Dubčeka a na jeho miesto zvolili Gustáva Husáka. Svoboda v ňom videl energického človeka, racionálne uvažujúceho, zapáleného stúpenca nevyhnutných opatrení, ktorý navyše mal vlastné negatívne skúsenosti z 50. rokov. Postupne si uvedomoval, že sa zmýlil, ako prezident strácal vplyv na politické dianie, zatiaľ čo Husák bol naozaj energický, predovšetkým pri presadzovaní vedúcej úlohy strany a samého seba. Napriek tomu, že mal zdravotné ťažkosti, dal sa Ludvík Svoboda 22. marca 1973 opätovne zvoliť za prezidenta. Z funkcie však musel predsa len odstúpiť predčasne v roku 1975. Po ňom sa stal pánom Hradčian Gustáv Husák.

Ludvík Svoboda zomrel 20. septembra 1979. Urnu s jeho popolom umiestnili v Národnom pamätníku na Vítkove, v roku 1993 ju preniesli do rodinnej hrobky na cintoríne v Kroměříži.

Hodnotenia Svobodovej osobnosti sa rôznia. Niektorí, najmä jeho spolubojovníci z frontu 2. svetovej vojny, spomínali naňho ako na výborného a príkladného veliteľa, na druhej strane je dosť tých, ktorí mu zazlievali a zazlievajú, že ako politik svoju úlohu nezvládol a stal sa nielen Hrdinom Sovietskeho zväzu, ale sa aj podriadil diktátu Moskvy. Politici a historici kriticky hodnotia jeho prezidentovanie, keď bol len symbolom, ktorý mal minimum šancí zasahovať do politiky. V auguste 1968 si však zachoval chladnú hlavu a odmietol vymenovať tzv. robotnícko-roľnícku vládu, ktorej zostavu určila Moskva. O rok neskôr sa zmýlil, keď sa postavil proti Dubčekovi a zastal sa Husáka, ktorému tak umožnil, aby namiesto reforiem zaviedol tvrdú normalizáciu a napokon sa posadil do prezidentského kresla.