sliacky

„Pravde žil som, krivdu bil som – verne národ svoj ľúbil som.“ Motto, ktorým sa riadil revolučný básnik štúrovských čias Samo Chalupka. Čítame ho aj na náhrobníku v Hornej Lehote neďaleko Brezna, kde zomrel pred 135 rokmi, 19. mája 1883.

Samo Chalupka, ktorý sa narodil 27. februára 1812 v malebnom kraji pod Ďumbierom v Hornej Lehotej (okr. Brezno) v rodine evanjelického farára, prišiel na prešporské lýceum ešte pred Štúrom, keďže bol od neho o tri roky starší. Patril k iniciátorom vzniku Společnosti česko-slovanskej, ktorá sa stala podhubím štúrovského hnutia. V spolku recitoval a analyzoval básnické diela slovanských poetov. Zvlášť vynikal v prezentovaní Kollárovej skladby Slávy dcera. Pamätníci ho opisujú ako najlepšieho recitátora z radov štúrovcov. Hurban v spomienkach na Štúra uvádza, že „Ľudovítovmu ideálu najväčšmi zodpovedal mladistvý, básnický duch Sama Chalupku… Osobnosť Chalupkova bola velebná a mestu známa mládenecká krása na nej; vysoký, bledej tváre a jasných veľkých očú, talent básnický a myseľ za ideály zapálená“.

Po zastávke na Gemeri sa vrátil do rodnej dediny

Revolučne naladený a proslovansky cítiaci 18-ročný mladík Samo Chalupka odišiel na pomoc Poliakom v ich boji proti rozpínajúcej sa moci ruského cára. Vrátil sa ťažko zranený. „Išlo o nešťastnú vojnu, záhubu slovanskej slobody, keď bojoval brat proti bratovi“, vyjadril sa neskôr.

Po teologických štúdiách bol kaplánom v Chyžnom, od roku 1836 farárom v ďalšej gemerskej dedine Jelšavská Teplica, kde vlastne zastúpil ďalšieho štúrovského dejateľa Sama Tomášika počas jeho univerzitných štúdií. V roku 1840, po smrti otca, sa vrátil do rodnej Hornej Lehoty. V revolúcii 1848 pred hroziacim väzením utiekol na Oravu a do Liptova, kde – konkrétne v Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupči – mu poskytli ochranu a útočište  jeho vzdialení príbuzní, keďže rod Chalupkovcov pochádzal práve z tohto mestečka na severnom úpätí Nízkych Tatier. Pomáhal Hurbanovi verbovať slovenských dobrovoľníkov a v marci 1849 bol členom slovenskej deputácie k cisárovi Františkovi Jozefovi I. V roku 1861 sa podieľal na tvorbe Memoranda národa slovenského, ktoré viedlo o dva roky neskôr k založeniu Matice slovenskej.

Mor ho!

Samo Chalupka napísal prvé básne ako študent lýcea. V rukopise sa zachovali jeho básnického náčrty v latinčine a v almanachu Plody verše v biblickej češtine. V roku 1834 prispel romanticky ladenými básňami do vlasteneckého kalendára mikulášskeho vydavateľa Gašpara Fejérpataky – Belopotockého, ktoré Ján Kollár zaradil do Národných spievaniek, keďže ich vnímal ako výtvor ľudovej tvorivosti.

Keď prišiel Ľudovít Štúr s vlastným návrhom novej podoby slovenského jazyka, Chalupka to ako Stredoslovák uvítal, no snažil sa, aby sa nárečia čo najviac uplatnili predovšetkým v literárnej tvorbe. Vlastný názor na gramatiku slovenčiny vyjadril v polemickom spise Proti reči Štúrovej. Niektoré jeho pripomienky si napokon osvojili Hodža a Hattala – tvorcovia gramatiky Štúrom kodifikovanej podoby slovenského jazyka.

Ako iní štúrovskí veršotepci aj Samo Chalupka vychádzal z ľudovej piesni, pričom kládol dôraz na to, aby jeho spevy prebúdzali v ľuďoch pocit prirodzeného vlastenectva. Najvýraznejšie sa to odráža v jeho najznámejšej básni Mor ho! – hrdinskom epose so 172 veršami. K čitateľom sa dostal v roku 1864 a Samo Chalupka v ňom opísal boj starých Slovanov proti Rimanom. Námet našiel v Šafárikových Dejinách slovenskej reči a literatúry. Hoci nenarábal s historickými faktami, vyzdvihol statočnosť našich predkov a vyzval národ k otvorenému boju za základné práva:

A ty mor ho! – hoj, mor ho! detvo môjho rodu,

kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;

a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:

mor ty len a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Chalupkovo Mor ho! znelo aj o 80 rokov neskôr zo Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici a stalo sa pozdravom antifašistických bojovníkov v Slovenskom národnom povstaní.

V roku 1868 vydal Samo Chalupka zbierku, do ktorej zahrnul ďalšie známe básne: Likavský väzeň, Kráľohoľská, Branko, Turčín Poničan, Valibuk… Aj v nich na obraze z histórie alebo povestí vyzýval k boju za národné oslobodenie. „V tom našom národe zle to tam, nedobre. Krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre!“ napísal v Kráľohoľskej.

Na jeho faru prichádzali vzácni hostia, ale i žandári

Napriek maďarizačnému tlaku kázal v kostole v Hornej Lehote po slovensky. Ako by inak mohol? Však žil medzi rodákmi, čistokrvnými Slovákmi. Neželané vizity cirkevných nadriadených sa množili a Chalupka sa im snažil všemožne vyhnúť. Traduje sa, že ho susedia ukryli v peci, alebo sa dal narýchlo zamurovať do výklenku na fare. Najčastejšie utiekol do jaskyne, ktorá sa nachádza v chotári dediny. Hoci mu žandári boli na stope, záchrancom sa mu stal obyčajný pavúk, ktorý za ním utkal sieť vo vchode do podzemia, čím oklamal prenasledovateľov. Po návrate vraj zakázal žene a slúžke, aby vymetali pavúky z domu, lebo prinášajú šťastie a ktovie, či medzi nimi nie je jeho záchranca.

Samo Chalupka rád chodil do prírody, najmä na vrch s príznačným názvom Hrádok, kde amatérsky vykopal zvyšky keramiky z prehistorickej doby. Rovnako rád privítal na fare v Hornej Lehote priateľov, hostí. Patril medzi nich spolužiak z gymnázia Karol Kuzmány. Obaja mali záľubu v šerme a tak ich stretnutie bývavalo veľkou zábavou pre celú dedinu. Častým hosťom bol i brezniansky bansko-lesný lekár a spisovateľ Gustáv Kazimír Zechenter – Laskomerský. S ním v koči 25. septembra 1855 pricestovala česká spisovateľka Božena Němcová. Šarmantná a inteligentná žena vzbudila pozornosť všade, kam prišla, čo nebolo po chuti žiarlivejším manželkám. Ktovie, ako to znášala pani Chalupková, ale Samo previedol priateľku Boženu malebným horským prostredím a podelil sa s ňou o námety, ktoré mali korene v slovenskej ľudovej slovesnosti.

„Ta Lehota je zde jako zavátá v těch horách,“ napísala B. Němcová manželovi, „ale krásně je to zde v těch krajinách, že se mi věru odtud nebude chtít. Chalupka mi ukázal svoje starožitnosti, vykopané na hoře Babě u Lehoty, i svoji sbírku písní. Přemluvila jsem ho, aby dal národní některé balady so „Musejníka“, to je rozkoš, jak utěšené některé jsou. Dal mi i mnoho pověr, co nasbíral…“ Po návrate do Prahy Chalupkovi písala: „… věřte, že nezapomenu přátelské Vaše pohostinství a že nejen zpomínám denně, ale i ráda o Vás mluvím,“ čítame v jej liste z 22. novembra 1855.

Hrob a pamätná izba v Hornej Lehote

Samo Chalupka zomrel pred 135 rokmi, 19. mája 1883. Básnikovej pamiatke sa môžeme pokloniť na cintoríne v Hornej Lehote. Na náhrobníku sa skvejú pôvodné verše z básne Branko: „Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ môj ľúbil som. To jediná moja vina a okrem tej žiadna iná.“ Vedľa neho je uložená manželka Eufrozína (1812 – 1881) i otec Adam (1767 – 1840). Otec a syn hlásali v Hornej Lehote slovo božie takmer celé storočie – 91 rokov. Eufrozína pochádzala z Oravského Podzámku, priniesla bohaté veno, ale nešťastím bolo, že nemohli mať deti, obaja však požívali medzi dedinčanmi veľkú úctu.

V bývalej evanjelickej škole zriadili v roku 1995 pamätnú izbu s expozíciami, viažucimi sa k tomuto významnému rodákovi. A nielen jemu. Dozvieme sa v nej aj o staršom bratovi Jánovi (1791 – 1871). Bol evanjelickým farárom v Brezne, ovládal asi tucet jazykov, anonymne vydával satirické protimaďarizačné brožúrky, známym sa však stal najmä ako dramatik. Jeho komédiou Kocúrkovo začalo v roku 1830 činnosť ochotnícke divadlo v Liptovskom Mikuláši. Hodno dodať, že náboženskej spisbe sa venoval aj ich otec Adam, ktorý vynikol ako bylinkár a ľudový liečiteľ. Dokázal vyliečiť aj syna Sama ťažko zraneného na poľsko-ruskom bojisku. Napokon slovenská literárna história pozná ešte jedného Samuela Chalupku, predka slávneho básnika, ktorý žil v rokoch 1600 – 1664 a zanechal po sebe reflexívnu báseň Vandrovka aneb putování Roziny Puchalky, v ktorej opisuje príbeh manželky, jej turecké zajatie a vykúpenie z neho.

Meno Sama Chalupku nesie náučný chodník, ktorý vedie z Hornej Lehoty do rekreačnej oblasti Krpáčovo. Na jeho trase je prameň Sama Chalupku, dnes zachytený do obecného vodovodu.